LPP_1134Sean a Natalie – podľa súradníc sme ich v Upper Hutt hľadali asi o hoďku dlhšie než sme mysleli, lebo sme to vďaka slepej dôvere v navigáciu zobrali z opačného konca – okľukou cez veľkú horu, kde bola cesta nielen neskutočne prudko kľukatá, nad priepasťou, ale široká maximálne pre jedno auto. To je celkom dosť premenných na vytvorenie hororovej scény, ktorú sme si užívali z prvej lóže nášho Eda krásnych 40 minút.

Celý čas sme svorne tŕpli – ako jedna veľká rodinka Strachopudov. Ked Ľuboš zbadal značku, že max rýchlosť 80, rozplakal sa od radosti. Taký…no… zúfalý smiech. Môj manžel je asi jediný svojho druhu, lebo fakt vie plakať od radosti. Napríklad pri narodení našich detí. No a teraz.

Ked sme dorazili na miesto, ktoré sa volalo Rabbit Hole, čiže v preklade Zajačia diera, prekvapilo nás ticho a prázdny dom. Dvere boli odchýlené, no nik tam nebol. Iba niekoľko bielych zajacov v klietke. Obišli sme ho dokola, či na niekoho nenatrafíme. Našli sme ďalší dom. Z dvora sme videli do okna (zrejme susedom), v ktorom bolo niekoľko diskutujúcich postáv s pohármi vína. Po chvíli nás zaregistrovali. Viem si to predstaviť – uprostred zaujímavej debaty zrazu zbadali štyroch votrelcov ako im trochu dilinovsky kývajú z ich vlastného trávnika (nás). Pozreli prekvapene na seba, niečo si povedali, a potom postupne vyšli von. Tu už nasadili “uvítací” úsmev a predstavili sa, vysvetlili situáciu. Vyšlo najavo, že si naši hostovia skutočne dávali véču a vínečko u svojich susedov.
LPP_1042Vedeli o nás, no napriek tomu pôsobili nepripravene. Keďže nemali pre nás vlastné jedlo, poukladali nás za stôl rovno tam, aby sme pekne bez ostychu podojedali všetko, čo z večere zostalo a malo byť pre domácich zajtra na obed.

To viete, ja by som aj povedala, že ďakujem, to stačí. Ale deti ešte móresy nemajú osvojené. Nielenže si pýtajú viac, dočahujú bezhlavo na druhý koniec stola, dokonca Kubko vie od stola vstať a ísť až do kuchyne obzerať, čo majú na zjedenie tam.

Našiel tam syr. Odždibáva z neho a usmieva na všetky svetové strany. A pritom si ešte myslí, že aký je zlatý. A keďže sa uškŕňa, tak  ja sa musím tiež, že (aby som zakryla tú hanbu – ako maminky občas robíme) a na to sa samozrejme začnú uškŕňať aj domáci, lebo zase nevedia, ako inak reagovať (či je to na Slovensku bežné), čo len vyvolá ešte väčšie úškrny nášho Kubka, lebo všetci práve potvrdili, že to čo robí, je neskutočne milé. A to si dovolím pripomenúť, že sme cudzinci, v kuchyni susedov cudzincov u ktorých máme bývať, a poznáme ich tak cca dvadsať minút. Nech mi nik nevraví, aké je pre deti ťažké toľké cestovanie a zmena prostredia.

Keď sme susedov vyplienili na maximum, presídlili sme sa ladne k našim hostom. Tam nám ukázali izbu na spanie. Keďže sme štyria, čo je viac ako jeden, alebo dvaja, nedali nám wooferskú izbu, ale male štúdio s vlastnou kúpeľňou, ktoré ponúkali ako Bed & Breakfast. No, nehnevali sme sa. Kubko dostal matrac, Maťko malú postieľku a my dvojposteľ. WC-ko hneď vedľa, teplá voda, súkromie, paráda. Opäť trochu luxusu v mini podobe.

LPP_1147Natalie je rodená Nemka, žije tu už asi 12 rokov, má dvoch chlapcov – Falca (8) a Finlayho (11). Sean je “Kiwi”, a s Natali tu žije cca 2 roky. Natalie pracuje na mestskom úrade, venuje sa životnému prostrediu, pracuje na rôznych permakultúrnych projektoch a navštevuje aj príbytky obyvateľov. Radí im, ako a čo pestovať v záhrade – s najmenšími stratami a s najväčším efektom.

Sean je umelec. Hudobník. Sporadicky vyučuje, súkromne hru na gitaru a vedie dramatický krúžok pre mentálne postihnutých v sanatóriu.

Nataline deti boli milé a spontánne hneď od začiatku, vidno, že sú na wooferov i cestovateľov zvyknutí. Stret týchto dvoch s našimi dvoma bol vražedný, a taký ostal až do posledného dňa. Jačanie, behanie, pazvuky, angličtina, slovenčina, smiech, a plač. Dokola.

DSC01332Falc a Finlay boli šikovníci a neporiadnici zároveň. Ťažko povedať, čo viac. Ale najprv o tom pozitívnom: Finlay bol expert na lego. Falc zase expert na kúzla. Každý deň nás skúšal, či predvádzal nové triky. Mal dokonca kúzelnícky adventný kalendár a denne si vytiahol nové rekvizity a návody. Tie potom skúšal ako inak – na nás. Raz mi vystrekla do úst voda, raz zo žuvačiek vykukol gumený šváb. No čo vám poviem – roztomilé spôsoby ako človeka udržať v strehu po celý deň.

DSC01316Čo sa týka práce u domácich – pre Natalie je dôležité, aby každý deň boli nakŕmené zvieratá, poliata záhrada, a nanosené hnojivo od susedových koní do kompostoviska. Treba vždy vyzbierať vajíčka od sliepok a doniesť do verandy do košíka. Okrem tých, čo sú označené X. Z tých budú kuriatka.

V Zajačej diere majú aj dve ovečky, niekoľko zajačikov a jedno chutné čierne prasiatko – Rosie. Bližšie pri dome kocúra Mitz a sučku Chacha , ktorí si verne nažívali bok po boku. Rozhodne pokojnejšia dvojica ako našich chlapci.

Okrem práce na záhrade tu bola práca na Seanovom sne – a to postaviť si za kôlňou nahrávacie štúdio. Projekt bol v začiatkoch – počas týždňa spolu s Ľubošom vymeriavali pôdorys, kopali a dávali základy. Natalie, keďže chodí denne do práce, mi nakoniec prenechala prácu v domácnosti. Hádam to bolo z časti aj kvôli deťom, keďže do záhrady sa šlo cez malý lesík po strmom svahu.

DSC01437Vyumývala som kuchyňu, druhý deň detskú izbu, okná v celom dome, povysávala v celom dome a do toho každodenné umývanie riadu, stola, prestieranie, varenie, drobné šitie atď.

Práca nikdy nie je ťažká, pokiaľ sa tam nevyskytujú deti. Myslím naše. Vtedy nezáleží na tom, čo práve robíte, každých 10 minút sa udeje niečo akútne a treba v pravidelných intervaloch niečo uhasiť, utrieť, podať, umyť, pohľadať, upratať, zaškrtiť, múdro odpovedať, obuť, vyzuť, zakázať a dať vykakať.

To by bola asi skutočná odpoveď na otázku, ktorú dostávame od nových hostov v úvode dosť často: “A ako woofujete s deťmi?“ Vtedy sa mi všetko premelie znovu celé v hlave a odpoviem len: “V pohodeee.“

:)

DSC01445 DSC01450Keďže na farme na 90 mile beach som takmer celý čas pracovala ja a tatík bol s deťmi, tu sa úlohy vymenili, aspoň čiastočne. Keďže u mňa víťazil faktor prerušovanej, nedokončenej roboty (a rozvarených zemiakov), Ľuboš svojou fyzickou aktivitou doháňal moje stratené minúty. Vstával už o siedmej ráno, aby nakŕmil zverinec a polial rastlinec, poprenášal hnoj a teplé vajcia. Potom sme vstali my – mamka vychystala detváky k raňajkám, urobila kašu do štyroch misiek a potom sme sa spolu všetci štyria najedli.

DSC01416Kým som spratávala po jedle a po deťoch, tatino už debatil so Seanom, čo kam, ako a kedy. Motyku, sekerky, vedrá, a fúriky PLUS mužské svaly v plnej poľnej. Tatino makal, ako nikdy predtým. Teda, niežeby vo svojej práci neurobil vždy všetko, čo mal, ale takto sa veru už dlho nenadrel.

Nuž, ktorý ITčkár prenáša po kancelárii tehly alebo betón, že? Kým vo firme je príprava kávy tradičnou “čosirobilcezvíkendačobudešrobiťzajtra” prestávkou, tu si kávu ani nestihol vychutnať. Pil ju ako schnaps a hybaj k fúriku. Verte, či nie, náš tatík zhodil 5 kíl a jeho zákonitá sa na neho doteraz nevie vynadívať.

DSC01429Bolo príjemné nemať za chrbtom žiadnu komisiu, aj presne vedieť, čo všetko mám spraviť, no i tak mi počas tohto týždňa chýbala práca v záhrade, na čerstvom vzduchu. A je to práve vzduch, slnko a vôňa trávy, ktorá mi bude opäť chýbať, keď sa vrátim do práce. Zase budem ako kaktus v botanickej záhrade.

A zase budem schnúť do krásy. Lebo tak to robia všetky kaktusy.