_LPP1217S našimi milými v Pakachi rezorte sa lúčime. Všetci tu boli veľmi milí, najmä Levina a sympatický El Kunda nám budú chýbať. Pre naše deti by hádam aj na palmu vyliezli, aby im splnili prianie. Plánujeme sa posunúť ďalej na sever, stále však ostávame pri východnom pobreží – Kiwengwa je náš cieľ.

V Afrike to s peniazmi jednoduché nie je. Málokde sa dá platiť kartou, povedala by som, že ozaj len výnimočne. Pokiaľ tu nemáte zaplatený all inclusive v luxusnom rezorte, ale sa túlate Zanzibarom na vlastnú päsť ako my, odporúčam mať dostatok hotovosti. DSC_1678Niekde v tomto období zisťujeme, že jej dostatok nemáme. Nie dosť na ďalší týždňový pobyt bez stravy a auta pre 4 osoby. Jediný bankomat, ktorý je v oblasti, do ktorej ideme, je nefunkčný. Našťastie sme sa o tom vopred telefonicky informovali od nášho ďalšieho hostiteľa. Druhý najbližší je v StoneTown. Nuž, Afrika. Takže taxikár, ktorý nás mal pôvodne odviezť do Kiwengwy, v polovici cesty mení trasu a ideme do hlavného mesta na úplne opačnej strane ostrova, len aby sme si tam vybrali hotovosť. Cesta sa nám predraží o ďalších 45000 šilingov, čiže so zachádzkou platíme za 90 km taxíkom Afričanovi 90000 šilingov.

Po dvoch hodinách konečne prichádzame do rezortu Kiwengwa, kde bývame priamo v dedine, už nie na pláži. Mladý manželský pár z Ruska si tu pred pár rokmi kúpil pozemok a postavil dom, ktorý prenajímajú izby pre turistov. DJI_0034-HDRNemajú to však oficiálne. V Afrike je náročné podnikať, najmä ak sú obaja manželia prisťahovalci. Iné je to v prípade zmiešaných párov. Denis a Jane majú i malú desaťmesačnú dcérku Vasilisu. Zdá sa, že sa v Afrike celkom udomácnila. Máme izbu s vlastnou kúpeľňou a klimatizáciou, hoci len tri lôžka. Vedľa je samostatná kuchyňa, kde si varíme vlastné jedlá. Nadšená som hlavne zo sprchy, kde voda tečie, dokonca teplá a kút je oddelený múrikom, takže nemáme v kúpeľni potopu. Ozaj mi to urobilo veľkú radosť.

Našou prvou úlohou je zistiť, kde sa tu dá kúpať. Jasné, že v oceáne. Lenže mám tu dvoch neplavcov, a tak pre nich hľadáme bazén, v ktorých sa môžu jašiť vo svojich nafukovacích vestách. Najprv hľadáme podľa google maps. DJI_0014Bazén, ktorý vidíme zo satelitu je však súkromný. Nevadí – hneď ďalší sme našli v menšom hoteli. Spýtame sa priamo, či sa u nich môžeme kúpať, ak si dáme nápoje – na nič sa nehráme. Manager však nie je veľmi hravý typ. Za okúpanie v jeho bazéne žiada zaplatiť 10 $ na osobu.

Kráčame ďalej po pláži a necháme to na náhodu. Vyplatí sa. Po dlhšej chôdzi nájdeme luxusný rezort s dvoma bazénmi, barmi a animátormi.DSC_1524 Vchádzame dnu a pýtame sa černošky, ktorá rozdáva hosťom uteráky, či si u nich môžeme dať drink a okúpať sa. Nenamieta. Viac nám netreba, vyberáme si najlepšie lehátko, objednáme si jedno pivo a už sme v bazéne. Výborná voda, hudba, príjemné prostredie, viac nám netreba. Od tohto momentu sme sa tu plánovane ocitli každý ďalší deň. DSC_1741Sme tu jediní platiaci za nápoje, hoteloví hostia tu majú všetko all inclusive. Spoznať ich možno vďaka farebným náramkom na ruke. Sme jediní s neoznačeným zápästím. Chlapcom sa páči, bazény sú výborné a dokonca sa tu Jakubko naučil hneď v prvý deň plávať i ponárať. Zostávame tu vždy približne tri hodiny. Pred silným slnkom máme rešpekt. Cez obed i krátko poobede sa skrývame v tieni. Natierame sa neustále. V Afrike je slnko veľmi silné a niekoľko červenokožcov z Európy nás od prehnaného slnenia celkom dostatočne odradilo.

DSC_1531Stravu si tu varíme sami, jedálniček prispôsobujeme deťom. Človek kvôli nim obetuje ozaj veľa, aby nehladovali, ale niekedy je to veľa i na nás. No musíte uznať, že tri dni plné cestovín s fazuľou a kukuricou prevetrá nielen naše chuťové kanáliky ale i brušné steny.

Deti sú však očividne spokojné, tak si o chobotnici na grile nechávame len snívať a zalievame chuť fazulí pohárom vína. Večer sedávame na terase a počúvame zvuky džungle. Všade okolo sú palmy. V noci po nich skáču lemury. Bohužiaľ sa nám žiadneho nepodarilo vidieť, je tu tma ako v rohu. O ich prítomnosti však vieme vďaka škriekaniu, ktoré je často veľmi blízko. Denis sa usmieva a vraví, že ich môžeme prilákať na pohár červeného vína. _LPP1369Nie veľa, stačí naliať trochu do malého pohárika a položiť ho na múrik. Veľmi ho majú radi. Nesmieme to však prehnať, lebo by sa opili. Ľubošovi viac počuť netreba. Ani jeden večer neprejde, aby na múriku nebol nachystaný pohárik červeného. Opičky s nami však pekne vybabrali. Žiadny lemur na múriku nebol pristihnutý (kto by vydržal byť kvôli nim hore celú noc), len z vína zakaždým chýba a musíme sme dolievať ďalšie. Takto sme tam tých lemurov rozmaznávali celý týždeň a jediné, čo sme z toho mali, bol šťastný škrekot z tmy.

_LPP1338Denis nám tiež vysvetľuje ako sa líšia obyvatelia jednotlivých častí Zanzibaru. Súhlasí s našou skúsenosťou, že v Jambiani sú ľudia menej prívetiví, dokonca niekedy vznikajú i roztržky. Vie aj o tom, že za fotenie si pýtajú peniaze. V tejto časti však nie je problém odfotiť si ich, sú milí a priateľskí. Chodí sem dovolenkovať množstvo Talianov. Dokonca tu už majú vlastný supermarket s talianskymi potravinami (len tu sa dá kúpiť napríklad skutočný syr alebo saláma) a vlastnú taliansku kliniku. Sem chodia s dcérkou Vasilisou, ak je to potrebné. To konečne vysvetľuje, prečo na nás dievčatá na pláži neustále pokrikujú Caramella (v preklade „cukrík“). Jednoducho sme pre nich už chodiace cukríky. Stále je však milšie počuť, že pýtajú skladkosti ako peniaze.

Táto časť ostrova je o čosi rušnejšia, pláže sú čisté a široké. Samozrejme, je to vďaka viacerým hotelom, ktoré pravidelne pláž čistia. _LPP1365Najviac ma zaujali obchodíky so suvenírmi pomenované podľa známych európskych reťazcov. Jeden sa volal IKEA, ďalší LIDL… Tovar vnútri však nebolo ani maslo, ani sedačky Beddinge. Všade to isté – tie isté pletené tašky, magnetky a drevené sošky masajmi. A – futbalové dresy z Číny. Veru, jedno už máme, s nápisom Zanzibar, píše sa na ňom je že Coolmax, no Jakubko sa v ňom počas dňa potí jedna radosť.

Trošku ďalej narazíme na niekoľko chatrčí, pred ktorými sedia masajky so svojimi deťmi. Sú obklopené množstvom korálok a šnúrok. _LPP1215Každá vyrába náramok. Na krku má bohatú vzorku, rovnako i na nohách a rukách. Martinko a Jakubko sú farebnými guličkami natoľko očarení, že bez náramku na ruke neodídu. Tetuška masajka nevie po anglicky ani slovo, ale to nie je prekážkou. Skracuje, uväzuje im náramky na tenkú rúčku a usmieva sa. Chlapci sú natešení.

Miestne deti si voľný čas vypĺňajú sami, pohybujú sa v skupinkách. Detské ihriská tu nie sú. Napriek tomu sú neustále v pohybe. Ak nehrajú futbal, lozia po palmách, skáču do piesku, robia premety, mlynské kolá. _LPP1290Na zábavu použijú všetko čo nájdu na zemi. Staré pneumatiky napríklad pri cvičení alebo pri spomínaných premetoch. Skáču do výšky viac ako 1,20 metra. Tí šikovnejší si pred seba stavajú mladšieho kamaráta, aby im robil prekážku pri skokoch. Pripomína mi to tak trochu Viléma Tella. Chlapec je k nim otočený chrbtom, takže netuší kto a kedy vyskočí. Našťastie ho nik netrafil, každému sa podarilo ho preskočiť bez ujmy. Neviem si predstaviť naše deti toto robiť na ihrisku. Ľuboš si ich fotí, potom im ukazuje fotky vo foťáku. Chlapci sa smejú.

_LPP1330Iný deň tu natrafíme na muzikantov. Sedia v starom člne a búchajú do podomácky vyrobených bubnov. Bubnujú do drevených kruhov obtiahnutých kravskými kožami, z vnútornej strany trčia veľké klince. Keď im dávame cukríky, idú sa o ne takmer potrhať.

Maličké deti sa hrajú zväčša s rôznymi odpadkami. Ťahajú za sebou fľašu na šnúrke, či tlačia palicu na ktorej je pribité koliesko. Niektoré som videla aj voziť sa na starom kanistri s vodou. No, skôr sa na ňom dá šúchať. Pokiaľ ťa má kto ťahať. Najčastejšie však skáču cez šnúru. Alebo sa len tak motajú.

Jeden deň ideme smerom na úplne odľahlý kúsok pláže. Sú tu samé riasy, do mora sa cez ne nedá dostať. Za to tu však nie je nik okrem nás. Hľadáme si tieň na oddych. Našli sme ho pod listami mangrovníkov. O chvíľu zbadáme, že ďalej za stromami sa krčí akýsi malý domček, pred dverami sedí starší Afričan a popíja kávu. Zakývame si. O chvíľu príde bližšie, vraví, že tu býva, a že o rok tu plánuje postaviť hotel. Je milý, ukazuje nám, kam si môžeme priviazať hamaku, aby nás konáre mangrovníkov udržali. Vraví, že ak by sme čokoľvek potrebovali, vodu alebo niečo iné, že nech prídeme a nech sa tu dobre cítime. Je veľmi milý.

_LPP1397Deti majú konečne kúsok džungle pre seba. Viac nepotrebujú. Na starom vyhodenom lehátku si zhotovujú laboratórium s kyselinami a “strašlivinami“. Po pláži zbierajú odpadky, listy, konáre i mušle, sú z nich vážení výskumníci. Odpadu je tu neuveriteľné množstvo. Po celej Afrike. DSC_1513

Pri tých luxusných plážach sú samozrejme rezorty čisté, pretože ich denne masaji čistia, no iné miesta sú naopak, preplnené smetím. Fľaše, nádoby, pneumatiky, stratené vyplavené šľapky, topánky, gumy, všeličo. Flip-flopy jednoznačne vedú.

Na priestore 10 x 10 m som našla dostatok šľapiek a fliaš na to, aby som vytvorila nápis TRASH a ešte mi aj dosť zostalo do zásoby.

Pár minút po dokončení môjho odpadkového umenia mi Maťko zahlási, že potrebuje kakať. Pre mňa absolútne typická situácia, kto má deti, vie. Tu na pláži akosi ozaj nebolo vhodného miesta a tak idem s nesmelou dušičkou za „strýčkom Samom“ do domčeka. Ujko tam už nie je. Pred domom sedia teraz dvaja mladí černosi. Držím Maťka za ruku. DSC_1444Po chvíli váhania, ako začať, sa ich priamo spýtam, či sa u nich môžeme vykakať. Černoch prikyvuje a len ukazuje rukou smerom dnu. Idem teda smelo dovnútra, hádam nájdem cestu na záchod. Len čo som v ich dome, uvedomím si, aká som prekomplikovaná. Majú len jednu izbičku s otvoreným výklenkom, kde je WC aj sprchovací kút. Priamo predo mnou. Žiadne ďalšie miestnosti. Tu, v jednej jedinej starý pán zrejme žije, tu má dve kreslá, svoj stolček, dvojposteľ, malý televízor, druhý stolík so servítkami a knihou a dva poháre na víno. Nič viac, nič menej. Maťko kaká, hľadám toaleťák. Niet ho. Požičiam si zopár servítok zo stola. Ešte raz sa im na terase poďakujem a rozlúčime sa.

DSC_1459_Okrem pláže vo vnútrozemí pre turistov nie je nič zaujímavé. Tu belochov nestretáme. Obyvatelia dediny tu žijú svoj vlastný jednotvárny život. Rozpadajúce sa chatrče, zúbožené zvieratá – sliepky, husy, či na kosť vychudnuté kravy, deti v špinavých šatách. V strede dediny majú studňu s pitnou vodou. Každý deň k nej chodia ženy po vodu a plné vedrá si odnášajú na hlavách. Jedna domorodkyňa mi potvrdila, že nosenie nákladu na hlave je pre ženy samozrejmé – učia sa tomu už v rámci telesnej výchovy na základnej škole.

DSC_1518Naša večerná kultúra spočívala v číhaní na chlpatých milovníkov vína, no deje sa tu toho oveľa viac. Číslom jedna je rozhodne futbal. Hrá sa absolútne všade a každý deň, zväčša na pláži, alebo tam, kde je kúsok voľného miesta. My máme dokonca vedľa ubytovania futbalový štadión. No dobre, je to len veľký priestor s kopou piesku z pláže a dve bránky. Nič viac nič menej, ale nazvime to štadión. Sem chodievajú hrávať zápasy černošské mužstvá i z rôznych dedín. Všetci do jedného majú dresy (alebo aspoň tie tričká z Číny) a kopačky (tí šťastnejší majú obe rovnakej farby). Tu nik nehrá bosý. Balíme párky z talianskeho supermarketu (to bol ten krásny deň, kedy sa minula fazuľa), toastové chlebíky a pivo a sadáme si na zem k ihrisku. Hráči berú hru vážne a s loptou to vedia. Všimla som si, že tu sa hráči sústredia viac na výkon a menej počas hry rozprávajú. Porovnávam to s podobnými zápasmi u nás doma. Tu nik nikomu nič nevysvetľuje, ani sa neháda. Je to v podstate v úplnom tichu. Počuť len piesok pod nohami a svišťanie lopty. Preháňam. To by bolo počuť, keby sme tam neboli s vlastnými deťmi. Takže tak, či tak počujem len ich, ale viem si veľa vecí domýšľať, som predsa žena.

DSC_1460Párky dojedené, zápas skončil, jedno z mužstiev vyhralo. Tým som si istá. Všetci černosi si vyzúvajú kopačky a vysypávajú z nich kopy piesku. Už sa stmieva, treba ísť ponalievať lemurom. Dobrú noc.