LPP_0731Plánovanie aktivít na Novom Zélande je náročné, pokiaľ rozhoduje počasie. Akékoľvek dlhodobé predpovede tu nemajú veľké opodstatnenie, počasie sa mení z hodiny na hodinu. Doslova.  Asi aj preto sú Novozélanďania takí flexibilní.

Predpoveď na niekoľko ďalších dní vyzerala takto: dážď a zase dážď a opäť samý dážď. Rozhodne sme chceli urobiť známu vysokohorskú túru Tongariro Alpine Crossing, vidieť sopku, kráter i tri nádherné plesá. Podľa niektorých je to jedna z najkrajších túr na svete.

Štvrtok sa nám zdal najlepší, daždivé počasie bolo predpovedané len na 20%. Bolo potrebné sa len rozhodnúť s kým. Frantíci Paul, Guilliome a Zoe boli za. O siedmej ráno sme si dali stretnutie v letnej kuchyni, aby sme posledný raz skontrolovali počasie a rozhodli sa, či ideme, alebo nie. Zdá sa, že ranný dážď by mal byť na ústupe a poobede by malo byť krásne teplo. Rozhodne sme za túru. Deti ešte spia, ja balím a Ľuboš a traja francúzsky kamaráti idú na nákup potravín. Kým sa deti vychystajú a zjedia raňajky je pol desiatej. Vyrážame dvoma autami. Našim Edom, ktorého necháme na začiatku túry a ich karavánom, ktorý odparkujeme na opačnom konci.

DSC01104 DSC01103

LPP_0651Zo začiatku sme plní elánu a Jakubka i Maťka nechávame kráčať po vlastných. Je to takmer stále po rovinke, prípadne miernom kopčeku. Túra je dlhá 19,7 km. Každý prejdený kilometer je označený palicou s číslom. Najviac plaču, kriku a odporu sme tuším zaznamenali na tom prvom. Po ňom si už Maťka vyložila na chrbát a niesla ho. Odtiaľ to už šlo strmo do kopca. Najprv krásnym sopečným údolím po drevenom chodníku, potom po schodoch až na prvý vrchol. Maťko celý výstup prechrápal. Ani neviem, ako som to zvládla, bol to naozaj namáhavý úsek, najmä s takým spáčom na chrbte. Tu sa cesta rozdeľovala – dalo sa ísť ďalej na sopku, alebo pokračovať v túre po hrebeni.

DSC01108Pre nás bola voľba jasná. Na sopku sa s deťmi vyjsť nedá. Ak zdoláme aspoň hrebeň pred zotmením, i to bude veľké víťazstvo. Traja kamaráti sa rozhodli pre sopku. Spolu obedujeme. Párky, vajíčka, syr. Našli sme si jediné miesto za skalou, kde tak nefučí. Je chladno, obliekame deti i seba do všetkých vecí, ktoré máme. Lúčime sa  a želáme si šťastie. O siedmej večer máme dohodnuté stretnutie v cieli – pri aute. Signál tu nie je, takže ostáva dúfať, že všetko pôjde hladko.

DSC01120S deťmi sa vydávame najskôr po širokej ceste v údolí. Fúka, no ide sa po rovinke. Martinko sa jaší, ide po svojich, má veľa energie. Nečudo, veď doteraz sa viezol na chrbte a spal. Jeho jašenie však z desaťminútovej trasy spravilo pol hodinu a tak ho na konci údolia opäť priväzujeme, tento krát o Ľuboša.

Jakubkovi chôdza rozhýbala bruško a cvrliká, že potrebuje kakať. Snažíme sa ho presvedčiť, že tu záchody nie sú a že sa môže pokojne vykakať do prírody. Nasleduje niekoľko stiahnutí nohavíc, a neúspešných pokusov čupnúť si a bez strachu sa oddať prírode. Je mi ho ľúto. No musíme ísť ďalej.

LPP_0640

Čaká nás stúpanie. Najťažšia časť. Ja beriem ruksak a Jakubka – za ruku. Ideme pomaly a vietor je čoraz silnejší.  Hlina a kamene sú sypké, čo nám ešte viac sťažuje výstup. Jakubka držím za ruku, aby nespadol, pri každom kroku mrnčí, že nevládze a že mu je zima. Keď už sme v polovici, schováme sa za väčšou skalou. Vietor je veľmi silný a z každej strany je priepasť.

LPP_0659

Sme unavení. Bojovať s vetrom, ktorý sa o vás opiera a snaží sa vás silou mocou zastaviť, so strmým stúpaním a sypkým povrchom a k tomu dieťa, ktoré držíte tak silno, že mu tam isto zostane po vás odtlačok, je skutočne vyčerpávajúce. Stretáme pár ľudí, zahalených a bojujúcich ako my. Jedna nemecká dvojica netají svoje prekvapenie, že vidí rodinu s dvoma malými deťmi. Po  päťminútovom oddychu pokračujeme ďalej v našom boji. Vietor fúka tak silno, že strácam rovnováhu a padám. Jakubko sa rozplače, ležím a neviem vstať. Cítim, ako mi zviera ruku, takmer mi v nej neprúdi krv. Skúšam vstať, ale nejde to, ruksak a sila vetra ma hádžu naspäť. Nič nevidím, pri zemi je prach natoľko hustý, že ho mám v ústach, v očiach. Ľuboš je o pár krokov vyššie, stojí a čaká. Musím si pomôcť sama, je mi ľúto Jakubka. Vstávam. Ideme ďalej, držíme sa stále silnejšie, bojím sa, že ho odfúkne kamsi preč. Priznám sa, že za takýchto poveternostných podmienok mám strach. Mám strach, pretože sú tu deti. Sama s Ľubošom by som to zvládla lepšie. Ideme ďalej, nedá sa vrátiť, hoci Jakubko stále piští a plače, že chce ísť späť. Opäť stretáme nejakých ľudí. A reťaze. Netušila som, že tu nejaké sú. Pichne ma v krku. Ale dáme to. Ľuboš zvládol Maťka i Kubka. Ja sa držím reťaze, no i tak so mnou myká, neskutočný vietor. Ďalšie reťaze sú už jednoduché. Uf. Vydýchla som si. Nachvíľu som sa zľakla, očakávala som rovnako náročný reťazový výstup, aký poznám z našich slovenských hôr.

DSC01126 DSC01121

O chvíľu sme na vrchole. Zvládli sme to. Neskutočné. Fotíme sa a objímame sa, len Jakubko prešľapuje na mieste a kričí „Tati, je mi zima a potrebujem kakať!“ Vietor stále fúka, no je to znesiteľné, pokiaľ cítite, že nemá nad vami prevahu a nemôže vás zhodiť. Ešte nás čaká asi desať kilometrov, nie je čas na dlhé rozjímanie. Tentoraz klesáme, stretáme ďalších turistov, usmievajú sa a sú udivení dvoma malými deťmi.

LPP_0686Jeden nám urobí fotku. Pred nami sa začína rozprestierať nádherná krajina. Vidno tri úchvatné plesá – zelené, modré a tyrkysové. Po pravej strane je kráter vyhasnutej sopky, nádherná červená sa snúbi s hnedou, až čiernou. Najkrajšia časť našej veľkej túry. Keď zlezieme celý hrebeň a ideme opäť po údolí, zastavujeme sa pri kope snehu a oddychujeme pri krátkej guľovačke. Maťko opäť spí, takže sa nepridá. :)

Tatino ide napred a s Jakubkom sa rozpráme o vsetkom možnom, aby nám zbehla cesta rýchlejšie. Po jednej dlhšej pauze zrazu Kubko začne vážne: “Mami, ale ja už som videl aj tatina, ako si šprtá v nose.” Vypleštím oči, čakám čo bude ďalej. “Aj teba som videl, mami…..tak už to prosím nerobte.

LPP_0699

Prekvapuje ma, aké myšlienky sa vynoria v týchto výškach malému štvorročnému dieťaťu, keď ho necháte  chvíľu premýšľať. No, chvalabohu, že nevidí tie moje. :)

Čaká nás menšie stúpanie a za kopcom veľké horské jazero. Sadáme si na skaly a dávame si olovrant. Maťko sa zobudil, opäť vysmiaty a prekvapený, že je zase na inom mieste. To je teda turista.

A tu prichádzajú naši francúzsky kamaráti. Je šesť hodín. Prísť do cieľa na siedmu bol asi naivný plán. Ale aspoň sme zase spolu. Na sopku sa dostali len do polovice, prístup bol ťažký, a celý vrch bol zahalený v oblakoch, takže výhľad by nebol žiadny, iba hmla. Teraz, keď sa pozeráme na ňu, je vidno celý špic, oblaky sa rozplynuli, iba pár z nich krúži niekde v jej strede. Ale tak to už na horách chodí.

LPP_0722

Ideme ďalej, čaká nás ešte dlhá cesta. Opäť si beriem Martinka ja. Jakubka začína opäť mátať kakanie.

Opäť je to len niekoľko bolestivých prešľapovaní na mieste a zúfalých pokusov. Keď to po pár metroch opäť na neho prišlo, schytila som ho, poslala som všetkých napred a spolu sme si čupli do trávy. Silno som ho držala a rozprávala som mu (verte či nie, už ani netuším čo) pokojným hlasom a v tom to prišlo. Keď sa opäť postavil, prudko sa otočil aby sa pozrel na svoj výkon a kričal: “Aha, ja som sa vykakal! Vykakal som sa v prírode!”  Bol z toho veľmi rozrušený, no kráčalo sa mu lepšie a nám tiež. :)

Verte, alebo nie, v tejto chvíli som bola na neho veľmi pyšná.

Nasledujúca polovica cesty je skutočne nudná a ťažkopádna. Jakubka bolia nôžky, Maťka si striedame na chrbte a ide nám to veľmi pomaly. Francúzi sa zdajú byť ozaj veľmi trpezliví, aspoň tak vyzerajú, čo si vravia medzi sebou, ostane záhadou, nakoľko sa vo francúzštine veľmi neorientujeme.

LPP_0645

Po pár kilometroch si už aj ja cítim nohy a moje oči hľadali skratky, kde sa dá. Maťko už viac nespí, stále niečo bľaboce. Zoe stále spieva. Cesta je stále rovnaká, kľukatá. Pod nami je vidno chatu. Zastavujeme sa v nej. Je opustená, no prístupná, slúži turistom ako dočasné útočisko, predovšetkým počas dažda. Cesta dalej sa nám zdá nekonečná. Pomaly zapadá slnko, Jakubko sa snaží zo všetkých síl, ale tatino ho už musí dvíhať na plecia, nedá sa inak. Začína byť šero. Rozmýšľam, kde som dala čelovku. Aha, ostala v aute. Hm. Pred nami ešte hodina cesty. Paul má vybitý mobil. Zoe skúša svietiť svojim, ale spadne jej na zem a rozbije si displej. Ideme už takmer v tme a nevidíme koniec. Smola je, že sme v hustom lese. Je akurát spln a noc je dosť svetlá. No my sa predierame tmou, hnaní strachom ideme čoraz rýchlejšie. Konečne, konečne zbadáme parkovisko. A na ňom jedno jediné auto  naše.

Cítime veľkú úľavu.

O chvíľu už sedíme v trojmiestnej dodávke – všetci siedmi.  Drobci už spia, prenášame ich do nášho Eda a do Awhi už pokračujeme každý vo svojom aute.

dole na fotke všetci hrdinovia: Jakubko, tatino, Maťko so mnou, Paul, Zoe a Guilliome (ešte čerství – na začatku túry)


LPP_0638

Jakubko sa mi neskôr priznal, že si myslel, že tam zomrieme. Chúďa malé. Ale zvládol to na výbornú a rodičia sú na neho nesmierne hrdí. Dal takmer 20 kilometrov, za takmer 9 hodín, najvyšší bod trasy 1886 mnm a vykakal sa do prírody. Ľudia vraj chodia na túry, lebo je to relax. Tak neviem, ale každopádne my sme si z nej odniesli:

  • 2 zničené telá
  • 1 malého skauta
  • rodinné balenie endorfínov
  • dve prefučané, ale zresetované hlavy
  • niekoľko zaujímavých myšlienkových pochodov
  • jedno menšie víťazstvo nášho malého skauta
  • veľa krásnych fotiek

LPP_0741

PS: skaut ráno behal po farme, akoby nič.