DSC00945Po pokojne strávenom týždni na 90 mile beach nás čakal pomerne krátky, no o to napínavejší pobyt v Tauranga.

Prišli sme do rodiny s dvoma malými deťmi, obrovským domom a pozemkom hneď pri pláži. Samostatná izba, veľká ako niektoré dvojizbové byty v Bratislave. Že aký luxus.

 

Pani domu mala od začiatku voči nám trochu chladný prístup. Žeby to bolo jej kanadskými koreňmi? Okej, nepotrpím si, aby sme si s každým pri uvítaní podali ruky, ale povedať aspoň Hello by bolo milé, nie? Tak aspoň Hi.

Hneď na začiatku nám vysvetlila, že nezvykne brať k sebe rodiny. My sme výnimka, pretože máme rovnako staré deti ako oni a ja viem šiť. No aké milé. Hneď sme sa cítili lepšie.

Je veľmi usilovná. Už mala pre nás napísaný celý zoznam úloh. Práca u nej má byť na 4-5 hodín denne a jeden deň máme voľno. Ľuboša čakala prevažne práca na záhrade, v dielni a okolo domu. Ja som sa pokojne mohla volať aj au-pair, pretože ma čakalo upratovanie, čistenie, drhnutie, varenie.

DSC00814

Wooferov tu majú na týždennej báze a Stacey ani Adam nie sú zvyknutí si po sebe umyť ani tanier. Jedlo pani domu varila raz denne, večeru mávali o štvrtej, prípadne piatej, pretože deti už o šiestej spia. Adama, jej manžela sme vídali len málo, ráno v dome už nebol, a z práce chodil až pred spaním detí, často im utekal už iba prečítať rozprávku.

V prvý deň sme pracovali 8 hodín, pretože počasie nasvedčovalo, že jediný slnečný deň bude hneď druhý deň nášho pobytu a chceli sme mať voľno. Stacey súhlasila. Druhé ráno sme však spoznali jej skutočné predstavy. Aj v deň voľna očakávala, aby sme ráno po nich umyli riad a vydrhli kuchyňu a po ich večeri urobili to isté. Zdôrazňujem, že po nich, nie po nás. Po sebe si upratujeme všetko hneď, to je jasná páka, veď sme Slováci a vieme, čo sa patrí, že?

  • Dole je Maťko v našej obrovskej wooferskej izbe – objavuje tajné skrýše, a vedľa sa Ľuboš hrá s našimi a Staceynými deťmi v jedálni.

DSC00874DSC00851

Po osem hodinovom pracovnom dni kedy som z jej ježibabej chalupy urobila blýskajúci sa palác, utrúsila opäť akoby mimochodom, že nerada berie k sebe rodiny na woofing, pretože nedokážu pracovať dostatočne veľa, radšej berú študentov a podobne. Ó, ďakujeme za pripomenutie. Veľký nádych a výdych.

DSC00849

Ono celkovo sme sa tam museli nadychovať dosť často, sledovala každý náš krok, dokonca všetko, čo sme jedli. (pozn.: stravu wooferom hostovia zabezpečujú počas dňa, pokiaľ vám nepovedia inak, minimálne raňajky a večeru). Stacey však riešila aj to, čo sme si varili sami, nazerala nám do hrncov.

Keď si Ľuboš raz nabral riadnu porciu cestovín, ktorú Stacey pre nás (pre nás! ) nechala na obed, postavila sa v kuchyni a miesto Dobrú chuť Ľubošovi kázala o množstve, ktoré má na tanieri a o tom, že sú v chladničke tzv. drahé potraviny (syr na cestovinách), ktoré by nerada videla na jeho tanieri. Presne vyčíslila sumu, ktorú jedol. Potom si nabrala z cestovín aj ona a išla ich jesť do obývačky. Tentokrát to musel predýchavať aj Ľuboš, ktorý si jej doterajšie poznámky veľmi nepripúšťal k telu. Normálne mu nechutilo.

Okej. Rozhodli sme sa v tomto dome tráviť minimum času: urobiť čo treba a po skončení každodenných povinností odísť preč, von, na pláž či na detské ihrisko.

Necítila som sa v tom dome veľmi dobre aj kvôli všadeprítomným obrovským švábom a potkanom (obe zvieratká sme mali tú česť osobne stretnúť), ktorým Stacey každý večer hádzala zvyšky potravín z koša. Ona to nazývala hnojením avokádových stromov, ale to nevysvetlíš.

Nedojedené potraviny, šupky z ovocia a zeleniny putovali denne pod avokádové stromy, hneď vedľa domu. Švábom v dome zase “hádzali” cereálie, chleby, ryžu a všetko, čo im kedy popadalo pri jedení, či varení na zem (nič nezametali ani nezbierali, len nastavili pasce).

Hotový zverinec.DSC00937

Stále si neviem zvyknúť na neporiadnosť Novozélanďanov.

Ušila som jej závesy, ktoré mi zabrali dve hodiny času. Samotné šitie 20 minút, upratovanie stola a koberca okolo šijacieho stroja, utieranie prachu, hľadanie nití, nožníc, pravítka PRED samotným šitím zvyšných 100 minút.

 

DSC00939

 

Keď sa Stacey vrátila na obed domov, bola mojim dielom milo prekvapená. No mala som pocit, že som práve urobila niečo, kvôli čomu nás tu doteraz akceptovali. Akoby moja misia v tom momente skončila a moja prítomnosť už nemala viac cenu.

  • na obrázku si užívame chvíľky voľna v čase neprítomnosti domácich :)

Keď nám dávala úlohy na ďalší deň, požiadala ma, či by som nemohla navariť. Dala mi recept, vyzeralo to jednoducho – cestoviny  s nejakou zeleninou a bylinkami. Súhlasila som. Vraveli sme, že by sme chceli ísť na výlet po skončení práce, že by sme tú večeru pre nich urobili pred odchodom (čiže o jednej poobede, večerajú o 16-17 ako som už spomínala). Táto otázka ju dosť zarazila, vravela, že večeru chce mať čerstvú a že chce, aby sme tu boli v čase, keď sa večera podáva. To by však pre nás znamenalo, tráviť celý deň u nich v dome a takto sme si svoj voľný čas na Zélande nepredstavovali. Veď aj preto sme v prvý deň pracovali nadčas.

DSC00838

Debata sa však akosi vymkla spod kontroly a Stacey zrazu chrlila jednu výčitku za druhou. Vravela, že deň voľna mať u nej nebudeme, lebo sme už jeden deň mali, že nepracujeme dosť, že diskutujeme o jej úlohách a to je neprijateľné. Opýtala som sa jej, že prečo máme vlastne pracovať aj v deň voľna. Z očí jej sršali ohne a vravela, že lebo u nich to tak chodí, že wooferi u nej takto pracujú už dva roky. Opýtala som sa jej, či to má uvedené aj v profile (každý host uvádza svoje pracovné podmienky v profile na wwoof stránke), jej odpoveď bola jednoduchá: ”F*ck off”. Zostali sme stáť v nemom úžase. A tak sme sa rozlúčili, poďakovali, odovzdali jej darček, zaspievali pesničku a zaželali všetko dobré.

No jasné.

Povedala, že sa máme zbaliť do 30 minút a opustiť tento dom. Myslím že ma nazvala aj b*tch, vďakabohu že naše deti majú takú slabú znalosť angličtiny. Nezmohli sme sa na jediné slovo. Len sme stáli a pozerali na seba. Pamätám si, že deti boli ešte v pyžamách, hladné. Nechápali, čo sa deje.

No nič. A viete čo? PAUKEJOVCI sa odteraz vedia zbaliť a naložiť do 4 kufrov a 6 tašiek za neuveriteľných 30 minút! Balíméé, balíméé, heja, heja, heja, balíméé.

DSC00826

Čakalo nás nové dobrodružstvo. Všetko to zlé z nás zrazu opadlo, pustili sme si v aute detské pesničky, kúpili si raňajky a šli na ihrisko.

 

A kávu. :)