Hola, hola, dnes sa konala v Campingu Maorská oslava starejších.

My sme sa jej mohli zúčastniť aspoň na diaľku vďaka prítomnosti v kuchyni, kde sme pre nich pDSC00778ripravovali jedlo. Maorská hudba sa rozliehala až ku nám. Pomáhali sme s prípravami: mäso, ryby, zemiaky, šaláty. Najviac sme sa vybláznili pri ozdobovaní Pavlovových toriet, spolu s wooferkou Johannou. To bol príjemný sladký relax!

V kuchyni bola veľmi príjemná atmosféra. Prácu v kolektíve si užívam, najmä keď je zmysluplná, keď sa ľudia bavia, rozprávajú sa, a na konci je krásny výsledok. A samozrejme radosť z vykonanej práce.

DSC00779

Bolo to fajn. Teda, ešte viac by bolo fajn, ak by sme tie torty mohli aj ochutnať (oblizovanie prstov sa neráta), ale nevadí, aspoň som mala o čom snívať.

Po skončení oslavy a poumývaní riadu sme sa konečne dostali k zábave. Dospeláckej, prosím pekne! Na dvore na nás čakali dve štvorkolky s plnou nádržou a štyri prilby. Glen a Debbie sú skutočne priateľskí, chcú, aby sme si 90 míľovú pláž užili ako sa patrí.

Po krátkom zaučení kde je plyn, vypínač, svetlá, radiaca páka … ideme na to. Jeden drobec ide ku mne, druhý k Ľubošovi. Ten od samého nadšenia zabudol na známe “ľavidlo ľavej ruky” a mašíruje si to k pláži po pravej strane. Moje kričanie nepočuje, mašinky robia riadny hluk.

LPP_9537

Po ceste je to fajn, na pláži je to ešte zaujímavejšie.

Je odliv a oceán nám vytvoril krásne miesto “na hranie”.

Jazdíme v suchom aj v mokrom piesku a máme veľkú radosť.

 

Chlapci tiež, najradšej by jazdili sami.LPP_9452

Samozrejme.

Pozrite sa na nich. Malí pretekári.

Upozornenie pre naše staré mamy: na tejto fotke deti nie sú v pohybe :)

 

LPP_9401

 

Každý si berie jedného malého pretekára pred seba, obiehame sa, kývame si.

Sú nadšení. Lepšie ako “Wheels on the bus”

 

 

 

LPP_9514Potom ich nechávame napospas plážovému piesku, aby sme si to užili aj sami, a vyskúšali všetky prevodové stupne, zákruty, aj povrchy.

A že sme vyskúšali!

 

Cestou naspäť už len pridávame rýchlosť, ale to už chladný vietor cítiť až v kostiach. A tak zase uberáme, aby nám drobci celkom nepomrzli.

LPP_9612

 

Hodinka šantenia nám zdvihla endorfíny na niekoľko hodín.

Ľuboš bol celý zvyšok večera ako panáčik na svadobnej torte.

Vysmiaty, červené líčka, strunka v zadku.

 

Na druhý deň som urobila na oplátku veľkú radosť ja Debbie hneď z rána, kedy som jej ušila nový poťah na matrac. Mala som to raz-dva a mohli sme ísť na ďalší výlet.

Túžili sme vidieť ešte Bay of Islands, krásne zátoky a romantické zákutia, ostrovčeky. Bolo to však cca 110 km od nás, čakala nás dlhá cesta. Celá oblasť bola zaľudnená, ide zrejme o obľúbené rekreačné miesto aj pre tunajších. Apartmány mali nádherné výhľady, veľké okná, úžasné terasy a sladké ceny: cca 200 NZ$ za noc.

My sme sa zastavili na detskom ihrisku s úžasnou opičou dráhou. Chvalabohu, že tam nik okrem nás nebol. Môj boľavý chrbát sa hlási a pohyb je kľúčový. Prešla som to celé. Dvakrát. Potom prišli nejakí domáci, vypustili deti na ihrisko a sadli si k piknik stolu s hromadou domáceho jedla. Parádna nedeľa. Prečo my nemáme pri detských ihriskách piknikové stoly?? A toalety? A oceáaaaaan?

Tatinovi však ihrisko na krásne fotky nestačí, nuž poberáme sa ďalej. A ďalej. Ešte dalej. Bol by šiel ešte ďalej, nebyť potvorskej kontrolky paliva. Ups. Zostali sme stáť na jednom kopci pri ceste. Ľuboš pozerá na množstvo benzínu a hľadá v mobile najbližšiu benzínovú stanicu. Nespokojne krúti hlavou.

Deti pištia ako myšky, beriem ich von, pribaľujem si pod pazuchu fašírky, zemiaky a šalát. Sadáme si do malého trávnika. Hm. Zrejme nejaká vyhliadka alebo čo. Trochu flflem sama pre seba, že tu nemajú ani lavičky ani smetný kôš.LPP_9697

Po pár minútach pride starší pán s bielymi vlasmi a pýat sa nás, či sa nám páči piknik v tráve a pozerá do schránky. Nuž, vtedy mi ešte stale nedošlo , že mu piknikujeme na pozemku. S plnými ústami šalátu mu odpovedám: “áno, ďakujeme. A vy sa máte ako?”  Poďakuje, že dobre. Druhá otázka znie: “Odkiaľ ste? Nemci?” Vravím, že zo Slovenska. Pokračujem, že sme tu druhý týždeň a že sa nám tu veľmi páči. Teda nielen na jeho pozemku, ale celkovo na Novom Zélande. To už prichádza Ľuboš aj s navigáciou a vysvetľuje, čo sa mu odohráva v hlave a v nádrži. Chlapík mu potvrdí, že benzínka je skutočne ďaleko, ale že nám môže odliať 2 litre benzínu.
LPP_9708Verte alebo nie, o pár minút už sedíme aj s deťmi v jeho obývačke, pijeme kávu, čo nám pripravila jeho žena a diskutujeme o druhej svetovej vojne.

Miesto, kde sme, je totiž bývalá radarová stanica, ktorú sa rozhodli títo dobráci zrenovovať a dnes je z nej dobre ukrytý Bed & Breakfast.

Výhľady z tejto skrytej budovy sú absolútne úžasné.

LPP_9705LPP_9718

Kým Maťko s Kubkom ťahajú vypchatého Kiwiho za zobák – už asi po dvanásty krát, Laura – jeho manzelka mi ukazuje svoje handmade výtvory: ručne šité dečky z kúskov látok. Všetko zo starého vynoseného šatstva.

Vysvetľuje, že vďaka tomuto sa ľahšie zbavila svojho zlozvyku – fajčenia. To sa mi páči. Ukazujem jej svoje ručne šité výrobky a spolu zdieľame nadšenie z handmade craft. Tralala.

LPP_9720

 

Naostatok im ešte spravíme spoločnú fotku, poďakujeme za láskavosť (platíme za benzín) a nasadáme do auta, aby sme našli benzínovú pumpu.

 

S benzínom od Freda sme vydržali do najbližšieho mestečka. Zastavujeme na pumpe.

Kým tatino tankuje, ešte sa zasmejeme pri parádnom šľapkovom plote. Aha!

LPP_9767

No, dosť bolo smiechu, zas až take smiešne to nie je. Pribiť staré šľapky niekomu na plot a podpísať sa na ne…to sú teda nápady.. :) nechápem hlavne ľudí, čo sa pri takých somarinkách ešte aj fotia…tss

LPP_9771Domov prichádzame už takmer za tmy a po mokrej ceste. Zdá sa, že sme vďaka výletu ušli pred dažďom.

Keďže je to zároveň náš posledný večer, lúčime sa s Debbie aj s Glenom, odovzdávame malý darček, aký máme pripravený pre každého hosta, ku ktorému sa chystáme. Debbie necháva chlapcov vybrať si po jednej pohľadnici, ktoré predáva vo svojom obchodíku. Maťko si berie kiwiho, lebo nevie nájsť nikde mačičku. Jakubko vyberá, preberá, napokon chmatne po mape. Celý on. Stále si pozerá atlas, glóbus a chce vedieť presne odkiaľ a kam ideme. Urobila obom veľkú radosť.

Aj ja jej, obzerá si hotový matrac a očividne má z neho naozaj radosť. A ja tiež.

DSC_2270

Lúčime sa aj s druhou Debbie a jej manželom Warrenom, čo bývajú v karaváne. Sú to skutočne milí ľudia, bolo nám tu úplne úžasne a vďačíme im za veľa. Zážitky sa kúpiť nedajú a predsa odchádzame ako najväčší boháči. Vysmiaty a vyslnení, poniektorí aj vykúpaní.

Zbohom, najdlhšia pláž na Novom Zélande, zbohom pieskové duny, zbohom oceán!