Dnes skoro ráno odvážajú wooferku Johannu na vypomáhanie pri strihaní oviec (vyrážalo sa o piatej ráno).

LPP_8953

Nám s Ľubošom dali za úlohu strážiť recepciu po celý deň. Kým ráno je celkom pokojné, okolo obeda a po obede tu začína byť trochu viac rušno. Prichádzajú sem ľudia z rôznych kútov sveta. Karavanisti, cyklisti, veľa Nemcov, Francúzov – najčastejšie však backpackeri – cestovatelia s obrovským batohom na chrbte a úsmevom na tvári.

 

Mnohí, keď sem prídu, majú navreté lýtka a doráňané chodidlá – zväčša už len tak jemne našľapujú a po malých krokoch sa blížia k vytúženej oáze. Prekvapením pre mňa je to, že sú to zväčša dievčatá. Usmievajú sa, no netúžia po inom, ako si len dať sprchu, teplé jedlo a výdatný spánok. Stan nosia na chrbte, takže navštevujú práve campy ako je náš.

Cena za noc pre stanujúceho je 17 NZ$. To je celkom dosť. Neviem si predstaviť, koľko by sme platili my, za štyroch na celý týždeň, čo sme tu. Neplatíme nič. A to máme strechu nad hlavou, postele a teplú večeru. Jasné, že to nie je oddych, ale práca vôbec nie je ťažká. Možno aj práve vďaka našim deťom k nám majú miernejší prístup. Neviem si predstaviť, že by sme robili obaja a deti by boli niekde celkom bez dozoru. Zatiaľ sa striedame a je to fajn.

Pre Ľuboša doteraz nenašli prácu, len opatroval naše deti, kým som ja šila. No dnes je zmena. Tatino je dnes pánom campu – rozdáva kľúče, rady, úsmevy a pýta za to peniaze.

 

Chlapci sa zatiaľ vzájomne ničia na ihrisku, alebo sa motajú okolo, kým periem a vešiam bielizeň. Prenášajú tehly, stoličky, variaDSC00799 v umelohmotných nádobkách, schovávajú sa, búchajú s dvermi. Sú všade. Ako vždy. Ale nemám o nich veľký strach, je to tu otvorené a bezpečné. Vidno na nich z každej strany.

Keď už sa však nápady minú a začínajú sa klbčiť, spomeniem si na vodu, ich obľúbenú zábavku.

DSC00798

Kuchyňa sa razom mení na vodné ihrisko. Ich prvotnou úlohou bolo poumývať šalát v miske. Miesta i šalátu je dosť, misiek tiež.

O chvíľu je kuchyňa plná vody, šalátových listov a nádherné ticho. Ani nedýchajú.

Vylievajú, prelievajú, presúvajú, sú šťastní. A mamina tiež. V živote som nemala čistejší šalát.

…však im to pristane? :)

 

Prvá ochutnávka Slovenska

Keď konečne príde Debbie aj s Glenom na aute, Ľuboš je rád, vraj to bola celkom fuška. Debbie má pre nás večeru v reštaurácii v campe. Je zväčša prázdna, pretože funguje len ak sa konajú väčšie udalosti – rôzne rodinné oslavy a podobne, spravidla cez víkend. Inak je kuchyňa zavretá. Jedna sa chystá aj tento víkend.

Večeriame spolu s Debbie aj s Glenom, čo nám umožňuje sa trochu lepšie spoznať. Je tu s nami aj jeden strihač oviec. Dawn sa motá v kuchyni, je celý deň na nohách a vyzerá unavene. Napiekla skvelé kurčatá. Po večeri sme pozvali aj Debbie a Warrena z karavánu. O chvíľu sú tu. Tatino otvára tri slovenské vychladené poklady: Slivovicu, HruškovicuTatranský čaj. Rozdávame poháre, nevynechám ani Dawn, ktorá sa spočiatku zdráha, ale napokon chytí pohár.

Ochutnávku začíname Slivovicou. Smejeme sa ako ich striasa. Len čo si chlipnem aj ja, dosmejem sa, už striasa aj mňa.

Glen je celkom scestovaný. Päť rokov cestoval, chodil po Európe i po svete, pracoval ako strihač oviec a ešte všeličo iné…hm (Novozélandština nám dáva zabrať, majú zvláštny prízvuk a polovica vecí v rozhovore nám uniká. Buďte radi, keby som rozumela všetkému, čo sa okolo mňa deje, články by boli ešte dlhšie a vy by ste len vysedávali pri počítači. Ešte to tak! :)  )

Dávame hrušku, o máčik silnejšiu. To už sa usmievajú, vedia, čo ich čaká. Tatino im pripravil aj menšiu prezentáciu z fotiek o našom krásnom Slovensku. Práca na nej sa vyplatila. Prezentácia sa im páči, najmä zasnežené Tatry a malebné  drevené kostolíky, ktoré sú Ľubošovou srdcovkou. Chcel im ukázať aj nejaké moje videá z koncertu, ale chvalabohu ich nemohol nájsť. Ešte to tak.

Pri Tatranskom čaji sa už celkom zalizujú. Je síce najsilnejší, ale má sladkú príchuť a príjemnú hnedú farbu. Myslím, že na ochutnávku toho bolo viac než dosť. Zajtra ráno vstávajú opäť pred piatou a čaká ich nová osemhodinová šichta. Teda najmä Glena. Hádam sa mu bude aspoň lepšie spať. Warren síce toho veľa nenahovoril, len sa potichu odtackal do karavánu. Je možné, že pre neho boli tie tri poháriky aj priveľa. Pochybujem, že niečo cez deň jedol. Ostáva dúfať, že mu to zotaví pokazený žalúdok. Dawn je vysmiata ako nikdy a všetci vyzerajú byť spokojní. Debbie a Glenn nám navrhli, že by sme sa zajtra mohli prísť na to strihanie pozrieť aj s deťmi, ak chceme. Cez víkend nepracujú. S nadšením návrh prijímame.

A konečne veľkolepé strihanie

Kým ostatní vyrážajú ešte pred východom slnka, my si doprajeme výdatný spánok. Niežeby sme nám padlo zaťažko vstať skôr, ale deti nevieme z postele dostať ani o 7.30. O romantickej prechádzke s východom slnka môžeme len snívať. Alebo si ju dať každý zvlášť a zlepiť dodatočne vo photoshope.

Nevadí. Kým sa teda vyduríme spod paplóna, naraňajkujeme, zbalíme, je 10 hodín. Do 12:30 máme voľno, potom nás čaká recepcia. Vyrážame podľa zadaných súradníc od Debbie.

LPP_9248

Už zdiaľky na nás bľačia (ovce), našli sme to ľahko. Pri vychádzaní z auta cítime okrem stovky ovčích pohľadov aj mierny zápach. Debbie nám kýve zhora a tak sa vydávame po schodoch za hlukom holiacich stojčekov.

Ostávame stáť s vypleštenými očami. Teda neviem ako vy – ale ja som osobne ešte strihanie oviec nevidela. Tak preto. Pre predstavu: piati silní chlapi s holiacimi strojčekmi v jednej a s vystrašenou ovcou v druhej ruke. Desatoro dvierok – kde z jedných huňatá ovca prichádza, druhými vyholená a vyplašená odchádza.

LPP_9259LPP_9302

Štyri dievky s “metlami” odpratávaju vlnu priamo od strihačov. V strede obrovská kopa ostrihanej vlny. Je tu aj veľká váha a baliaci prístroj v jednom, ktorý vlnu dôkladne zlisuje a zabalí do vrecka – do tvaru kocky. Samozrejme, obsluha je tu nutná, lokálny strihač s dredmi ako Bob Marley dvíha kopy vlny a tlačí ju dnu do stroja. Keď skončí, ide späť za dvierka k ovciam.

Čo tam s nimi robí, nevidím, neodvážim sa ísť nakúkať a zavadzať strihačom. Možno im vysvetľuje čo ich čaká, že sa nemusia báť, že keď to zvládnu dostanú cukrík. Alebo aj nie :)

LPP_9275LPP_9338

Všetko fičí ako na bežiacom páse. Puch, lietajúca vlna, hukot a do toho nejaká kolotočárska muzička. (kupodivu sa sem famózne hodí, „Old McDonald“ by som si tu ani ja radšej nepúšťala).

LPP_9269

S Ľubošom nepočujeme vlastného slova. Netreba. Je nadšený. Fotí a fotí. Volajú ho, aby si to vyskúšal. Pozriem na strojček, na vysmiateho Ľuboša, potom na ovcu a ich kopytá, napokon na krvavé škvrny na dlážke a vravím „nie!“. Málokedy ma počúvne, ale dnes to urobil. Občas sa nôž zo strojčeka zaryje do oviec, občas bohužiaľ aj do strihača. Majú doráňané ruky, nehovoriac o bolestivých úderoch od oviec, ktoré sa mecú sem a tam. A to títo páni nerobia prvý krát. Debbie nám rozprávala príbeh, ako sa jednému strihačovi zasekol kábel na strojčeku a keď ho potiahol, zaryl sa mu rovno do hrude. Odfikol mu riadny kus mäsa. V ten deň síce už dostrihal, no domov ho čakali ešte štyri hodiny autom (!). Doma už len ľahol na gauč so slovami: „Honey, I think I need to go to the hospital“ („Miláčik, myslím, že potrebujem ísť do nemocnice“). Rozhodne patrí medzi najťažšie práce na svete.

Všetko je to dobrodružné a lákavé, a viem si predstaviť, čo všetko by sme robili bez detí, no s nimi na to nemáme odvahu. Máme dokopy štyri ruky a tie nám niekedy na ne nestačia: čo by bolo, ak by sme o jednu z nich prišli?? Tatino, ďakujem, že sa pri deťoch drzíš iba svojho objektívu. Cmuk.

 

http://www.bbc.co.uk/programmes/articles/3gX8DwXXWjnhY1qrkm6xyG5/sheep-shearing-in-new-zealand

LPP_9310LPP_9306

Chlapci sa preháňajú po baloch s vlnou, zametajú dlážku. Keď už majú všetci pocit, že viac zavadziame, ako pomáhame, nasadáme do auta a necháme strihačov a zametačky robiť si svoju prácu.

Je nádherné počasie, slnko svieti, voda láka. Po ceste hľadáme ešte iné vyhliadky a pláže. Zbadáme tabuľu so šípkou k predaju zeleniny – „strawberries“.“Veges“. Zabáčame teda po smere šípky. Myslela som, že pôjdeme hádam zaklopať farmárom, zo záhradky si niečo vykopať, pozbierať, zaplatiť a ísť.

DSC00739

Predstavte si – to bol normálny obchodík (alebo skôr drevená búdka), akurát bez predavača a bez kasy.

Taký novozélandský zelovocový „drive through“ – vysadáme a pozeráme na starostlivo rozmiestnenú čerstvú zeleninu v policiach s názvami a cenami. Zväčša za kus, či balenie.

Váhu ako meraciu jednotku tu celkovo neradi používajú. „Piece“ a „bag“ sú dve základné veličiny. Aj v supermarketoch.

Na stene visí taká malá pokladnička na zber peňazí. VedľLPP_9371a nej nápis, v ktorom sa domáci spoliehajú na čestnosť nakupujúcich a s vďakou prijímajú obnos za potraviny.

Nakupujeme jahody, šalát, cibuľku. Máme len papierovú 10 NZ$ a platiť máme 9 NZ$. Pokladnička je pekná, ale nevydáva. A tak beriem ešte jednu zelenú vecičku s názvom Kumi Kumi za 1$.

Po ceste ešte nakukneme okrem detského ihriska (a “must”) na niekoľko priľahlých pláží, aby sme sa uistili, že tá naša je najlepšia, ako vraví Glenn s veľkým hrdým úsmevom “West is Best.”

LPP_9360DSC00708