_LPP1949

Balime a ideme do Stone Town. Čaká nás ozaj veľká zmena. V hlavnom meste Zanzibaru plánujeme stráviť jeden celý týždeň. Vodič je presný, dokonca pozná hotel, vie, kde parkovat. Zaparkujeme pri miestnom trhovisku a ďalej ideme medzi uličkami po vlastných. Kufre nám pomáha odniesť nielen šofér, aj nosič z hotela a niekoľko batožín ostáva ešte aj na nás. Na ulici je trma vrma, ľudia behajú sem a  tam. Ženy s taškami na hlavách, muž, ktorý sa ponáhľa kamsi s rybou pod pazuchou. Mladík s cigaretou, z ktorej ide známa nelegálna vôňa, tancuje pri svojom stánku. Zahalené deti motajúce sa pri rodičoch, predávajúcich ovocie.

Hotel vlastní zmiešaný pár – beloch a černoška. Obaja vedia dobre po anglicky, sú zohratí a veľmi milí – vidno, že majú za sebou už niekoľko rokov šťastného života. Ukazujú nám mapu a radia, kde sa dá dobre okúpať s deťmi. Izbu dostaneme celkom hore, cez mreže sa nám ponúka výhľad na náprotivné ošarpané budovy. DSC_1840Okná máme dokonca dve, čo je úplne skvelé, kvôli svetlu i vzduchu. Sú tu izby, ktoré majú výhľad do vnútra budovy – do jedálne (áno, dobre čítate) a dokonca i také, čo okno pre istotu vôbec nemajú. Dali nám totiž na úvod vybrať si z troch voľných izieb. Posteľ je tu síce len jedna, ale o chvíľu nám už Afričania tlačia do izbu matrac na zem. Vypýtame si aj plachtu na zakrytie a vankúš. Perfektné. Každý má kde spať. Wc, sprcha sú na poschodí spoločné, ale páči sa mi tu.

Netrvá dlho a už sa túlame mestom, fotíme si dvere, a snažíme sa nájsť odporúčanú pláž, kde sa dá s deťmi aj okúpať.

_LPP1880Stone Town je spleť extrémne úzkych uličiek, mini námestí, v ktorých sa stretávajú naraz chodci, motorkári, cyklisti  a divé mačky a sliepky. Všade je prach a špina, visiace drôty, trčiaca kanalizácia a domy majú jednotný sivý nádych.

Jediným zaujímavým prvkom, za ktorým sa sem náhlia tisíce turistov, sú ozdobné masívne dvere na budovách. Po celom meste je týchto dverí niekoľko stoviek. Ich typickým prvkom sú ostne, zvýraznené zlatou farbou.

_LPP1408

Takéto vstupné brány či portálové dvere pochádzajú z Indie, kde ostne mali odradiť slony od vyrážania dverí. V minulosti totiž medzi pôvodných obyvateľov Zanzibaru patrili Arabi, Peržania a Indovia. Ich kultúra a tradície ovplyvnili i miestnych umelcov. Hoci tu slony nežijú a túto funkciu dvere nikdy na Zanzibare neplnili, dvere sa stali vyhľadávaným suvenírom – a to v rôznych podobách; od malieb, drevených krabičiek, dekorácií na stenu až po magnetky.

 

FORODANI GARDEN

V prístave je vždy plno ľudí, turistov. Práve tu sa sústredia všetky luxusné hotely. Pred nimi sa rozprestiera záhrada Forodani garden, avšak ako záhradu, či park si ju predstavujte len s rezervou, najmä ak vašim domovom je krajina plná zelene. V skutočnosti trocha trávy a stromov, ktoré sú cez deň opáskované, aby ich ľudia nevyšliapali. Napriek tomu, je to miesto, ktoré spája ľudí – miestnych či turistov.

DEC 31

Každý večer tento parčík zmení svoju podobu. Je plný ľudí zo všetkých kútov sveta: tu sa totiž koná azda najväčšia gril párty na Zanzibare. Množstvo osvetlených stánkov a stolíkov, kde vám miestni kuchári ponúkajú ochutnať to najlepšie zo Zanzibarskej kuchyne.

_LPP2401Všetky jedlá sú čerstvé – najrôznejšie ryby, mäso, morské (po)tvory, kebab, palacinky a mnoho iného. Mladí kuchári zvolávajú k svojim stánkom, vychvaľujú svoje jedlá, žartujú. Typickým nealko nápojom je cukrová trstina, ktorú vám vylisujú z trstiny priamo pred vašimi očami.

DSC_1845V strede parku narazíme na nízky plot, ktorý tam cez deň nebol. Za ním preliezky, hojdačky, plno detí. Okamžitá akcia: chlapci sa s krikom rozbiehajú a preliezajú bariéru. Okamžitá reakcia: černoch vnútri ich gestami zastavuje, vracia cez bariéru späť  a ukazuje na opačnú stranu. Keď prídeme na vytýčené miesto, zistíme, že za vstup na ihrisko sa vlastne platí. Vstupné je 1500 šilingov, rodičia môžu ísť dnu ako dozor zdarma. Super. Ihrisko, aké u nás bežne nájdete na sídlisku, či v meste, je pre africké deti atrakciou, za ktorú si platia. Je asi sedem hodín večer, tma. Zanzibarské deti sa hemžia ako mravce, takmer ich v tej tme nevidieť (ešte že sú oblečené, už chápem, prečo Afričania obľubujú pestré farby). Chlapci sa razom rozpŕchli medzi ne a to bolo naposledy čo som ich videla. Aspoň to mi vtedy prebleslo hlavou. Medzičasom som sa dala do reči s jednou mladou moslimkou. Bola tak dobre zamaskovaná (pardón: zahalená), že som jej omylom zle odhadla vek. Keď som sa pýtala, či tie dve 4ročné dievčatá sú jej dcéry, zasmiala sa, že veď má len štrnásť. No jo, ale šatku máš na dvadsať, pomyslela som si – kto to má vedieť…ešte v takej tme. Chvíľu sme si pokecali a potom sa kdesi zaligotala biela tvár a ja som mala svoje belošské srdce zase na mieste.

_LPP1563Našla som svoje stratené levíčatá. Okolo preliezok bol asfaltový kruh, po ktorom sa bicyklovali, odrážali, odtláčali, trojkolkovali a inak posúvali deti. V rámci ihriska bolo totiž niekoľko voľne dostupných odrážadiel, kolobežiek, bicyklov a iných prapodivných cyklov. Niektoré síce nemali pedál, poniektoré celé sedátko, ale väčšina z nich mala všetky kolieska, to je hlavné. Pre tunajšie deti očividne takáto hračka nebola bežnou záležitosťou. A tí moji razom splynuli s miestnym davom. Bili sa o tie kolieskové polotovary s rovnakou vervou ako domáce mláďatá a jazdu si užívali rovnako, ako keby nikdy predtým na ničom podobnom nejazdili. Bolo to veľmi dojemné. Maťko si dokonca poplakal, keď sa nedokázal na pokazenom bicykli rozbehnúť.

V rámci detského centra pod holým nebom som sa rozhodla vyskúšať i toalety, čo som mala hneď za chrbtom. Nebolo to all inclusive. Teta pýtala pri dverách 500 šilingov. No nech sa páči, šípim, že to nebudú len také „ledajaké vécka“, asi to bude voľačo lepšie.

Kabínky majú dvere. Začína to dobre. Ok, toaleťák neviem nájsť. Nevadí, presuniem sa vedľa. Aha, v druhej kabínke takisto chýba, hm. No dobre, ešteže mám vreckovky so sebou. Nesplachuje. Hm. V tej chvíli je mi už úplne jasné, načo je v každej kabínke ten veľký sud plný vody aj s priloženým menším vedierkom. Ok, tak samoobsluha. „Naber si, koľko vládzeš“ alebo „All you can splash“. Po dobrom splachovaní, idem na chodbu k umývadlu, ktoré síce vyzerá, že nefunguje, ale za to…nefunguje. Vraciam sa teda do kabínky k bezodnému sudu, kde si poumývam aj ruky a dokonale vyluxovaná utekám do tmy za deťmi.

KATEDRÁLA

_LPP1869Zanzibar je prevažne moslimská krajina, žije ich tu 99%. Nik sa však nemusí báť násilností či nepríjemností. Všetci moslimovia sú tu veľmi milí a láskaví. Jediné, na čo si musíte zvyknúť sú spievané modlitby z mešity 3 až 5x denne. Rozliehajú sa po celom meste – tie prvé ma budili už o piatej ráno.  Tu v Stone Town však okrem mnohých mešít nájdete i dve veľké katolícke katedrály. Jedným z mojich predsavzatí bolo dostať sa do jednej z nich. Tá prvá je neďaleko nášho hotela a tak si ráno privstanem.  Kým chlapci i manžel spia,  ja už kráčam úzkymi a prebúdzajúcimi sa uličkami Stone Townu na Svätú Omšu. Vnútri už sedí v laviciach niekoľko ľudí. Prvé, čo si všimnem, sú obrovské stojace ventilátory po bokoch. Kým u nás v kostole drkoceme od zimy a túlime sa k elektrickým radiátorom, tu sa musia veriaci nechať ofukovať, aby vôbec vydržali v takom horku. Naľavo si všimnem niekoľko lavíc otočených nie na oltár, ale do uličky. Mohutné afričanky v krásnych šatách a trblietavých šperkoch s vypnutých vlasmi do geniálnych účesov postupne zaplnili prve tri rady. Je to čestné miesto pre chrámový zbor. Pri úvodnom anjelskom speve mi nabiehajú zimomriavky. Prichádza kňaz a niekoľko miništrantov. Po úvodných ceremóniách a modlitbách sa postaví pred ľudí. Jeho kázeň je neuveriteľne živá a ľudská. Hovorí vo svahilštine, nerozumiem ani slovo. O chvíľu si domyslím, že rozpráva o rodine, o vzťahoch rodičov a detí, napokon, práve dnes je sviatok Svätej Rodiny. Pridáva úsmevné historky a vtipkuje. Sem tam mu veriaci tlieskajú, inokedy sa spontánne smejú či súhlasne burácajú. Tak, ako bola kázeň neuveriteľne dramatická, tak bola aj neuveriteľne dlhá. Keď po hodine  a pol opúšťa kazateľnicu, pomyslím si, že už sa blíži čas Eucharistie a napriek dokonale vyfúkanej hlave (sedela som rovno pri ventilátore) som ochotná vytrvať. No keď pozve pred oltár dievčinu, ktorá sa začína nesmelo predstavovať a ukladá si pripravený štós papierov na svoju reč, dvíham sa a utekááám….

Netuším, či dĺžka Svätej Omše je na Zanzibare bežne takáto dlhá, či to bol nejaký výnimočný zjav. Každopádne ja sa vraciam na hotel akurát včas, aby sa mi ušli raňajky a stihla som deti zbaliť na ďalší dobrodružný výlet.

PRISON ISLAND

V StoneTowne ponúkajú ako jednu z hlavných atrakcií plavbu loďou na neďaleký ostrov korytnačiek. Po nekonečnom dohadovaní ceny sa tam loďou plavíme aj my. Pôvodne bola na ostrove nariadená stavba väzenia pre neprispôsobivých občanov. Z tohto dôvodu je najznámejší názov ostrova Prison Island. Nikdy tam však väzni neboli. V čase rozšírenia žltej zimnice využili toto novopostavené väzenské centrum ako liečebňu a ubytovanie chorých. Keď epidémia ustúpila, zostal tento objekt nevyužitý. Až do chvíle, keď sem ktosi nepreniesol tie obrie korytnačky zo Seyschellov.

_LPP1635Tieto suchozemské obrie tvory sa tu rýchlo rozmnožili , vďaka čomu ostrov začal opäť žiť. Stala sa z toho atrakcia nielen pre tunajších obyvateľov, ale i pre turistov. Korytnačky sa dožívajú mnoho rokov, najstaršia obyvateľka tu mala 180. Objekty fungujú dnes aj ako hotel, je tu reštaurácia i bazén. Stavby ani okolie na mňa osobne nepôsobia veľmi prívetivím dojmom, ubytovať by som sa tu veru nechcela. Osobne by som sa tu skôr cítila ako v tom väzení, takže keď sprievodca vraví, že ostrov nazývajú aj Paradise Island, spustí sa vo mne vnútorný smiech.

_LPP1609

Po zaplatení vstupného poplatku sa pred nami otvára akýsi lesík s ohradami. Všade kam sa pozriem, sú veľké korytnačky, alebo ich hnedé stopy, do ktorých odporúčam nešliapnuť. Hneď prvá dvojica nás pri vstupe privíta hlasitým párením. A keď píšem hlasitým tak myslím hlasitým. A ešte aj hrozne strašidelným. Takže tu máme hneď na úvod strašidelné milovanie dvoch korytnačiek v priamom prenose. Hľadám kam odložiť oči alebo čím si zapchať uši. Japonskí turisti sú naopak nadšení – obklopia párik korytnačiek svojimi technickými hračkami a robia záznamy všetkého druhu – zvukový, fotografický aj filmový. _LPP1632Všetky môžeme kŕmiť listami, ktoré nám pripravil sprievodca. Ja som sa však rozhodla kŕmiť len tie slušné a tiché. Najstaršia žijúca, tá 180 ročná, má preliačený pancier. Vraj na ňu spadol kokos. Kúsok jej dám. Mláďatká korytnačiek sú chránené veľkými klietkami, aby ich tieto veľké obludy nepošliapali. Myslím, že je to rozumné, len by niečo mali urobiť aj s tými zvukmi počas párenia, aby ich nemuseli tie malé chúdence počúvať. No, čo vám poviem – Prison Island.

DSC_1873Po korytnačkách si ešte s deťmi skočíme obzrieť väzenské WC, kde pred každými dvermi i pri umývadle trčí zo zeme železný kruh, kam pôvodne chceli pripínať väzňov. Kým Maťko na jednom z nich tróni, nechá si dopodrobna popísať všetky väzenské úkony. Celkom nám vyhladlo a loďka po nás príde až o hodinku.

Objednávame si v reštaurácii pizzu. Pizzu robia vonku vo veľkej peci. Pozorujem ako pani kuchárka prijíma od čašníka objednávku a odchádza do lesa medzi stromy. To ma celkom zaujalo a čakám, čo bude ďalej. Vracia sa s niekoľkými konármi. Ukladá si ich k peci a robí oheň. Znova odchádza, aby našla a pozbierala ďalšie drevo. Keď sa pec rozohreje, začína pripravovať pizzu.

DSC_1883Keď sme najedení, ďalšie čakanie na loď si krátime každý po svojom – Ľuboš vypúšťa drona, chlapci skáču z vysokých schodov do piesku a ja pri ich pozorovaní nedobrovoľne trpím.

Všimli ste si niekedy, že keď sa na nebezpečnú situáciu pozeráte cez objektív, zdá sa vám, že máte od nej väčší odstup? Ja hej. Preto hneď vyťahujem foťák a radšej tie ich skoky fotím, lebo inak by mi z toho bolo zle.

 

 

 

 

NAKUPENDA

DJI_0087Loďka je tu a my vyrážame z jedného ostrova na druhý ostrov. Je to v podstate piesočná naplavenina, tvorená len z piesku, niet tam stromov ani ničoho iného. Jej veľkosť sa mení podľa prílivu a odlivu. Z každej strany ju obmýva tyrkysové more a je to nádherné. Domáci tam vozia na pár hodín skupinky turistov. Majú zo sebou v člne i palice a plachtu, ktorú po vylodení zapichujú do piesku, aby tam urobili posádke  úkryt pred silným slnkom.

_LPP1978Tým, čo majú v cene plavby i obed, pripravujú afričania na mieste čerstvé ryby, ovocie a “chapati”. Krátko po našom príchode na ostrov je tu už asi pätnásť takýchto prístreškov.

Je tu aj zopár predajcov šatiek a suvenírov. Veď ako inak – nakupy na Nakupende…

Celý_LPP1701 ostrov sa dá prejsť za 15 minút pomalou chôdzou. Natrafiĺi sme i na dve plávajúce medúzy, našťastie sme sa im vyhli.

Ostrov si zvečníme vďaka dronu aj z vtáčej perspektívy, vyzerá ozaj krásne.

VYPLAVOVANIE PIESOČNÝCH NÁNOSOV PO PAUKEJOVSKY

Keď sa vraciame loďkou späť, je príliv a na breh sa nám vystupuje ťažko. Všetci máme plné plavky piesku a niet sa kde prezliecť. Vôkol samé luxusné hotely a ten náš hotel je vzdialený ešte dobrých 15 minút cez celé centrum. Vchádzame teda cez pláž do jedného zo spomínaných hotelov. Africa House. V átriu majú bazén a vedľa neho WC. Poviem svojim chlapom nech ma počkajú pri lehátku, a tvária sa, že sme hoteloví hostia, že sa idem prezliecť na wc. Vojdem dnu, vnútri dvojo rovnakých dverí. Vyberám si prvé. Wcko je tesné, takmer sa tu nedá otočiť. Horor nastane vo chvíli, keď si stiahnem plavky. Zdá sa, že Nakupenda prišla so mnou.AFRICA HOUSE Neverili by ste, aké kopy piesku sa zo mňa sypali. Na záchodovej mise by sa v ten moment  dal postaviť pieskový hrad, ak nie dva. Pozerám, čo s tým. Som piesková kráľovná, nemôžem na seba ani navliecť čisté veci. Oči skenujú klaustrofobický priestor. A vtedy mi napadne spásonosná myšlienka. Vedľa visí bidetová sprška. Usmejem sa. Namierim na zadok. Priznám sa, bola som nerozumná, nestačí zavrieť len oči. Voda začala špliechať, odrazila sa od záchodovej dosky a čo sa deje som si uvedomila, až keď som vodu z bidetovej spršky vypľúvala z vlastných úst na zem. Tak silný tlak vody som nečakala. Niekto klope a myká kľučkou. So sprškou v ruke, holým zadkom a vodou v očiach si vravím, to je ok, vedľa je druhý záchod, klopajúca dáma isto pôjde tam. Pokračujem. Zavriem oči a špliecham všade naokolo, na záchod, dosku, na zem, na steny, na dvere. Konečne je aspoň polovica piesku preč. Otvorím oči a pozerám čo som to porobila. Cítim ako vnútorne horím a bojujem sama so sebou. Opäť niekto klope a myká kľučkou. Hovorím si dokelu, veď nie som jediný záchod, človek sa tu nemôže už ani v kľude vysprchovať. No nič, obliekam sa africkou rýchlosťou, toaleťákom sa snažím zahladiť stopy. Otváram dvere. Čakajúca dievčina sa nervózne usmeje a vchádza dnu. Ja soptím, lebo vidím, že dvere na vedľajšom WC sú pootvorené, čo znamená že celý čas bolo vedľa voľné. Otvorím, aby som pozrela, v čom je problém. Neuveríte. To nebolo žiadne WC. Bola tam sprcha. Áno, celý ten čas, kým som sa bidetovala nad záchodovou misou, bola vedľa prázdna sprcha.

SILVESTER

_LPP1422Áno, v rámci nášho pobytu v Stone Town sme zažili aj Silvester. Ľuboš sa naň enormne tešil. Od nášho pobytu sa len denne vypytoval všetkých domácich, či je tu ohňostroj a najmä kde a odkiaľ ho bude možné najlepšie sledovať. Po večeroch googlil poschodové luxusné hotely v rámci Stone Town, kam by mohol vyliezť. Tri dni pred Silvestrom mi natešene oznámi, že našiel tabuľu pred jedným hotelom v meste, na ktorej pozývajú okoloidúcich a hostí na strešnú terasu na drink. Celé tie tri dni leští objektív a v deň D ho svrbí už aj za ušami. Podvečer berieme deti a ideme “na skusy”. Strešná terasa je na piatom poschodí. Celkom na streche je reštaurácia  a výhľad na mesto.DSC_1555 Objednávame si narýchlo len pivo a kávu. Ľuboš sa hneď začína živo zaujímať o to, či tu bude na Silvestra párty, prípadne nejaká živá hudba. Čašníčka vraví, že nie. Tak sa Ľuboš pýta ďalej, či si môže večer nafotiť z terasy ohňostroj. Na to čašníčka zavolá manažéra. Ten sa veľmi úslužne predstaví, vraví, že nie je problém, nech kľudne prídeme. Ľuboš vraví, že na našom hotely uložíme deti do postele a prídeme až neskôr, až pred polnocou. Jasné, jasné, nie je problém, sme tu vítaní, ujo dáva ešte chlapcom cukríky a lúčime sa so See You Later.

Cestou domov sa už Ľuboš ulicami mesta neprediera ako my, lebo… levituje.  Pri ukladaní detí už nevníma vôbec nič. Balí statív, objektívy, blesky. V očiach hviezdy a kométy. Deti zaspia rýchlo. Celodenné behanie sem a tam ich vždy veľmi rýchlo unaví. Prechádzame uličkami. Z jedného baru počuť hlasnú hudbu. Diskotéka. Inak nepozorujeme veľké zmeny. Prechádzame okolo katolíckej katedrály, z ktorej sa ozýva zbor. Keď chceme nachvíľu nazrieť dnu, na schodoch nás zastaví strážnik. Má skener. Púšťa nás dnu. Ľudia sa práve zúčastňujú Svätej Omše, vyzerá, že bude rovnako dlhá ako tá, na ktorej som pred pár dňami bola ja v druhej katedrále. _LPP1584Odchádzame. Blíži sa polnoc. Vybehneme na strechu nášho hotela. Prekvapí nás tma. Reštaurácia je už zavretá, objednať sa nedá nič. Ľuboš nastavuje statív na najlepšie miesto a čaká. Zaujímavé je, že sme tu len my, nikde ani živej duše. O pár sekúnd polnoc. Napätie stúpa. Máme polnoc, želáme si vzájomne všetko dobré v novom roku. Všade navôkol je ticho. Porovnávame si s Ľubošom čas na mobile. Počuť len hlasný spev z katedrály, prelína sa z hudbou zo vzdialenej diskotéky. Inak je úplné ticho. A tma. Päť minút po polnoci si všimnem ľavý kútik môjho manžela – visí mu až po kolená. O ďalších päť minút tam bol aj pravý kútik. Po dvadsiatich minútach státia v úplnej tme na streche najvyššieho hotela v StoneTown to Ľuboš vzdáva a skladá statív. Pozorujem ho, mám obavy, že sa do púzdra spolu s ním poskladá i on. Keď sme sem išli, bol ako vystrelená ruža z Vinobrania, teraz je ako rozbitý cínový vojačik od Andersena. Nad budovami sa vznáša zborový spev z katedrály. Mlčíme a strácame sa v tme.

To je prvýkrát, čo som na Silvestra vydržala do polnoci a zároveň mám pocit, že idem skoro spať.