LPP_8611Dnes vyrážame do miestneho reťazca s potravinami. Nakupujeme nejaké vitamíny, jedlo, uterák a iné prepotrebné veci.

Potom hor sa do Papakury, na odľahlú farmu, kde majú bývať Alexandra a Ramin. Našli sme ich ľahko, podľa žltej schránky pri ceste.

Vystupujeme z auta ale zdá sa, že tu niet nikoho, kto by nás privítal. Je tu len jeden veľký pes, ktorý šteká a behá dokola. Chlapci v ošiali skáču na trampolíne.

DSC00462

O niekoľko minút prichádza prvé auto a v ňom Alexandra. Je Slovenka. Máme z toho nesmiernu radosť, dohovoríme sa aj po slovensky. Začína dosť fúkať, tak sa tešíme, až pôjdeme dnu. Ukazuje nám izbu, dom. Bláznivý psík sa volá Charlie a je to vlastne ona.

Začína pršať.

Onedlho prichádzajú deti zo školy. To už leje ako z krhly. O pol hodinku príde domov hlava rodiny – Ramin. Hneď ako zavrie dvere, začne padať ľadovec. Taký novozélandský welcome drink.

Deti odkvecli už pred 18.00.Keďže je tu dosť zima, dala som im pekne termoprádlo, zavinula do deky a zakryla perinou. Ešte pred príchodom do obývačky som si na tajňáša navliekla dve termotričká a spodné termogate. Navrch som si dala ležérne košeľu, aby to nevyzeralo.

Otvárame fľašu vína – na zahriatie aj na prelomenie ľadov (či skôr padajúcich ľadovcov). Ramin je z Iránu, s Alexandrou sa zoznámili v Belgicku, kde žili 10 rokov a kde sa im aj narodili obe deti – Kiana a Arian. Pred 5 rokmi sa rozhodli odísť na Nový Zéland a svoje rozhodnutie neľutujú. Bavíme sa o obyvateľoch ostrova, o výchove detí, no ani teplé slová a vychladené vína nestačia na naše zmrznuté kosti. Keď Ramin vidí ako sa chúlim pod dekou, zakúri v krbe. Neskôr sa dozvedáme, že nezvyknú kúriť, dokonca ani v zime. Zakúrili kvoli nám!

Priznávam, že kvôli nízkej teplote bola táto noc pre mňa utrpením. Som teplomilný človek. Letný spacák ma veľmi nezohrieval, takže sme s Ľubošom spali doslova prilepení na sebe. Akýkoľvek zbytočný pohyb bol zakázaný. Nuž, ak to tu na Zélande má byť takéto, nakupujeme ďalšie deky!

Ráno vstávame nielen nevyspatí, ale navyše zmrznutí na kosť o 5.00. Zobudili nás doružovavyspaté deti. Naše. Nevadí, už sa to lepší, už to nie je o tretej ráno…5.00 je vlastne veľmi príjemná ranná hodinka. Pohyby robím pomalé, aby mi neuniklo z tela vela tepla, rovnako z úst, takže rozprávam menej, skôr len tak hmkám. Snažím sa tváriť priateľsky.

Kávu pijeme vonku, aby sme sa zohriali. Pevne ju zvieram rukami, najradšej by som ju objala aj nohami, ak by sa to dalo. Cítim ako pomaly chladne spolu so mnou.

Alex dnes nejde do práce, rozdeľuje úlohy. Tatino sa pochlapí, bude píliť, rezať a kmásať stromy na kopci. Katka sa posadí, bude sadiť a sadiť. Jakubko to chápe po svojom, kým Alex dovysvetľuje, ktoré stromy preč, ktoré nie, už má na sebe rukavice, v ruke pílku a píli prvý kmeň.

DSC00475 DSC00471 DSC00488

Ja s Alex presádzame kvety v kochlíkoch, prehadzujeme nájdené dážďovky. Je to príjemné, rozprávame sa. Maťko sa chvíľu motá pri nás – polieva s  nami záhradku, vytrháva burinu, odnáša kamienky.

DSC00449DSC00451

Po pár minútach necháva rastlinky tak, a už sedí na kosačke, ktorú volá traktor a spieva: “Wheels on the bus go round and round…” Takto vydrží celé doobedie.

Keď je ťažká práca hotová, Alex má pre chlapcov prekvapenie. Ukazuje im sliepočky a tiež kde sa skrývajú v kurníku vajíčka, čo ráno nakládli. Obaja majú radosť, hneď vieme, že to bude práca pre nich. Odnášajú ich pekne do chladničky. To musia mať sliepky radosť, myslím si.

LPP_8614LPP_8617

PS: áno, dobre ste si všimli – na poslednom obrázku Kubkovi jedno spadlo na zem, ale hneď pohotovo povedal Maťkovi: “Nevadí.” :)

LPP_8618LPP_8620

Práca je nenáročná, hoci náš tatino sa spotil dosť. Ale ten dobrý pocit po nej…

Raminove a Alexandrine deti sú milé, rozprávajú anglicky, belgicky, iránsky, rozumejú po slovensky. Ramin sa s nimi rozpráva anglicky, niekedy iránsky. Mama Alexandra k nim hovorí po slovensky. Rodičia medzi sebou sa rozprávajú belgicky. Mišung riadny.

Arian k Jakubkovi skúšal už aj prehovoriť po slovensky, čo Jakubka zmiatlo natoľko, že mu odpovedal naspäť po anglicky.

Až na ten chladný vietor musím uznať, že je to čarokrásne miesto. Deti sa tmolia zväčša po vonku, vyzerajú byť šťastné.

Jakubko na druhý deň ráno pri pozeraní rozprávok dokonca zahlásil: “Mama, ja už to nechcem pozerať, ja mám rád prírodu!”

No, môže byť nejaká mama viac dojatá?