DSC02652Priznám sa, na ďalšiu farmu som išla s veľkými očakávaniami. Predstavovala som ju ako nádherné miesto, ktoré ma určite očarí. Prímorská dedinka Karamea bola veľmi maličká – žije tu 504 obyvateľov. Nájsť medzi štyrmi ulicami dúhový dom nebolo také ťažké. Keď sme zaparkovali, vošli sme aj s drobcami dnu.

DSC02655Vnútri bolo niekoľko ľudí. Jedny húževnato vytvárali kvetinové dekorácie na stôl. Ďalšia skupina ledabolo sedela a čítala knihu. Nie tú istú, každý mal svoju. :) Iba zdvihli zrak a potom opäť sklopili, akoby sme neboli ničím zvláštnym. Vtedy sme ešte nevedeli, že Rongo Backpackers je ako úľ. Každú chvíľu niekto pribzučí a niekto ďalší odbzučí. Tí, čo svorne pracovali, boli zamestnanci a wooferi. Tí, čo svorne čítali, boli backpackers – teda ubytovaní hostia. To už dáva zmysel.

Ako prvý vstal a podujal sa nás privítať Brian. Brian je vedec, z USA a u Paula je pár týždňov. Hľadá tu svoje stratené „ja“ a odpovede na otázky, ktoré mu nedajú spávať. Stojí, tak ako mnohí, na životnej križovatke a kým sa rozhodne, ktorým smerom ísť ďalej, má u Paula svoje útočisko. Zdá sa, že nie je jediný, súdiac podľa nápisov po stenách. Mnoho ľudí, čo sem prišlo, zažilo svoj vnútorný reštart. Ak  aj nie – mnohým pobyt páčil natoľko, že si pobyt predĺžili, či sa sem vrátili niekoľkokrát.

DSC01787Ako druhý sa mi predstavil Tristan – veselý chlapík so svojským prízvukom. Hneď na začiatku ma ubezpečil, že deti sú tu veľmi vítané a že tu na ne kričať nikto nebude. A ak uvidím, že na ne niekto zvyšuje hlas, mám prísť za ním (no tu si budem musieť dávať bacha asi najviac ja).

Vzhľadom na plný stav a blížiaci sa filmový štáb z Japonska, sa Tristan nakoniec rozhodol umiestniť nás na prvú noc v dorme, čiže izbe s poschodovými posteľami, ktorú budeme zdieľať s ďalšími štyrmi ľuďmi. Dokopy osem postelí. Nuž, bola som zvedavá, ako to deti zvládnu, rozhodne to bola nová výzva. Tristan však sľúbil, že druhý deň nám dá druhú časť dormu (obe časti rozdeľuje kúsok steny a záves), kde sú len dve poschodové postele a tak budeme mať aspoň ako také súkromie.

Nenamietala som. Mala som z tohto miesta taký zvláštny čarovný pocit.

DSC02302aVyložili sme si kufre a keďže bol všade frmol, otvorili sme si v záhrade rybacie konzervy, chlebíky a navečerali sme sa. O chvíľu sa nám predstavil Paul, ktorý sa hneď začal ospravedlňovať, že tu vládne chaos a že sa nám nemôže venovať naplno. Každú chvíľu má doraziť filmový štáb.

Pýtal sa, či sme večerali, či si chceme dať s nimi. Vraveli sme že áno, nech si nerobí starosti. Po vybalení sme sa usadili v obývačke a sledovali ruch, snažili sme sa ľudí voľajako zaradiť do skupín a entít. Keď filmový štáb dorazil, všade bola vrava a úsmevy a my sme nevedeli kto je kto. O chvíľu podávali večeru pri veľkom stole. Obdivovala som maľby a predmety na stenách, tešila sa z piána po mojej pravici a nasávala priateľskú atmosféru. Aj mi celkom vyhladlo, tak si vravím, že sa idem pozrieť do kuchyne, či z večere ešte niečo zostalo, hádam si predsalen dám. Našla som hrniec v strede ostrovčeka a vyzeralo to výborne. Nabrala som si a išla sadnúť. Quinoa a čerstvá zelenina. Mňam.

Všade bola živá vrava. Pred nami sedela skupinka backpackerov zo Švajčiarska a veselo sa rozprávali s Brianom. O chvíľu sa na mňa zo skupinky jedna otočí vraví: „Next time, when you take someone else´s food, please just ask. Its alright, you can eat it, but next time – ask please.“  (Nabudúce, keď si vezmeš z jedla niekoho iného, sa najprv opýtaj prosím. Je to v poriadku, pokojne ju zjedz, len nabudúce sa spýtaj.)

Pozerám na ňu, na skupinu pri stole, na jedlo, na dieru v ponožke, rozmýšľam, či mám vôbec ihlu a niť, ktorými by som si ju zašila, potom sa opäť vrátim tematicky k jedlu a vysvetľujem, že som bola v tom, že je to jedlo pre všetkých. Ospravedlnila som sa za svoje domýšľanie a vymýšľanie. Hm. Tak to by sme mali, predstavenie našej rodiny som zvládla na jednotku.

Neskôr sme sa v kuchyni spoznali s wooferom Mattom a ten nám vysvetlil, že tu v Rongo sa wooferom strava nepodáva. Tu si každý jedlo musí zabezpečiť sám. Nuž, to bolo prvý krát a veruže sme s niečím takým nerátali. Naše zásoby boli skutočne veľmi slabé. Niekomu by možno pivo a kečup na raňajky stačil… nám nie… bez párku…?!

DSC01858DSC01860Tristan bol však ráno ochotný dať nám na raňajky toast, maslo i cereálie, no zdôraznil, že je to len pre tento krát. V Karamee boli jedny potraviny. Ceny nás síce nepotešili, no nakúpili sme pár najdôležitejsích vecí. Ďalšie obchody boli vzdialené asi 100 kilometrov.

V Rongu majú každé ráno o deviatej pracovnú poradu. Vedie ju Paul a zúčastňujú sa jej všetci zamestnanci a dobrovoľníci, čiže aj my. Paul rozdeľuje úlohy na celý deň a oboznamuje všetkých o plánovaných aktivitách.

DSC01911Sedí tu aj Brian, ktorý nás v Rongo privítal, aj ďalší Brian, ktorého volajú Big Man a pôsobí ako manažér hostela. Počas dňa ho takmer nevidno, rozváža ľudí a má na starosti zásoby a iné veci. Ďalej je tu samozrejme Tristan, ktorý robí všetko možné i nemožné, o všetkom vie a je všade.

Našej porady v záhrade sa zúčastňujú aj Japonskí filmári a neodpustia si s nami i malé interview. Pýtajú sa, ako a prečo sme sa rozhodli práve pre toto miesto na farmárčenie.

A takto to pokračovalo v podstate celý deň. Sanaya ma vzala do izieb, kde mi za prítomnosti kamier ukazovala ako sa ustieľajú postele. Chválila ma ako mi to ide, pri čistení záchodovej misy do kamery poznamenala, že tie pohyby robím veľmi prirodzene. No jo. Pochvalu si vypočujem síce rada, no predsalen – odtiaľ – potiaľ…:)

DSC01796Po naturálne vyčistených novozélandských záchodoch nefalšovanou slovenskou gazdinou za hlasného žasnutia japonských filmárov nás čakala prvá práca na farme.

Naša prvá úloha bolo vykopávanie zemiakov: Paul nám dal do ruky nástroje a ukázal ako na to. Na jednom mieste pestujú štyri druhy zemiakov, ktoré sa od seba líšili farbami zvonka i zvnútra. Pamätám si hnedo-žlté, hnedo-fialové, fialovo-žlté, fialovo-fialové a čierno-nejaké. Mnohé veľkosťou skôr pripomínali oriešky a veru nájsť ich v tmavej pôde nebolo ľahké.

DSC01801Paul bol do zemiakov zamilovaný. Zbožňoval ich a mal aj svoje obľúbené druhy. Akokoľvek som sa počas tohto pobytu snažila tieto chute rozoznať a definovať ktorý zemiak mi chutí viac a ktorý menej, nepodarilo sa mi to. Nuž ako je niekto kávičkár a vie si vychutnať kávu, ktorá mu chutí najviac, Paul bol vycibrený zemiakár.

Po vylovení všetkých zemiačikov sme sa zúčastnili prehadzovania hnoja – kompostu, ktorý je potrebné raz-dva razy za týždeň otočiť, aby preschol.

DSC01856Večer sa v obývačke všetci schádzame, spolu so štábom, aby nakrútili momentky z príjemnej debaty. Sanaya nás vyzve pred spustením kamery, aby sme sa tvárili, že sa nepoznáme a že by bola rada, ak by sme sa každý predstavili. Sú tu wooferi, hosteloví hostia aj stáli zamestnanci, ktorých Sanaya pozná už dlhé roky, takže pri otázke “Odkiaľ si a prečo si sem prišiel“ niektorým trhá kútiky. Keďže Frida sa priznala, že hrá na klavíri, jej ďalšou úlohou bolo predviesť svoju hru. Sanaya vyzývala i ďaľších aby sa priznali, kto čo dokáže, čo by nám mohol predviesť. V tento moment mi bolo jasné, že sa nepriznám k ničomu. Kamery hľadali najbližšiu obeť medzi Brianom a Brianom, ktorí sedeli vedľa seba. Sanaya o nich vedela, že obaja sa venujú hudbe.

DSC02278aMalý Brian hrá na gitare a Veľký Brian zas na basgitare. Obaja svorne odmietali spolupracovať, Sanaya ich presviedčala dobrých 5 minút. V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel jeden z hostí – chlapec zo Švajčiarska. Prekvapene pozeral na osadenstvo a Sanaya využila jeho moment prekvapenia a pýtala sa, čo dokáže, či vie napríklad čarovať a robiť kúzelnícke triky. Do toho skočil BigMan a pýta sa ho, či by ich dvoch vedel nechať zmiznúť. Vraví, že nie, nič také a pomaly sa posúva k svojej izbe. „Ani jódlovať?“ spýta sa ešte malý Brian. Nie, smeje sa backpacker Steven. „Ale veď si zo Švajčiarska, nie?!“ čuduje sa Brian. „Áno, ale jódlovať neviem“ zasmeje sa Švajčiar a stratí sa za dverami svojej izby.

Po Švajčiarovi sa v izbe objaví Julien z Belgicka, ktorý si práve zohrial večeru. Sanaya nelení a spýta sa aj jeho, či vie niečo zvláštne, hrať na hudobnom nástroji alebo niečo podobné. Vraví, že ako dieťa vedel hrať asi tri akordy. Sanaya sa rozžiarili oči a o chvíľu už všetci svorne načúvame trom Julienovým akordom a vravím si, klobúk dole za odvahu. Po odložení gitary si Julien opäť sadá za stôl a pokojne si doje svoju večeru.

Na druhý deň sme po skončení svojich wooferských povinností rozhodli urobiť si výlet do Oparara Archs. A keďže Julien nám bol hneď sympatický, pekne sme si ho pribalili so sebou.

DSC01880DSC01895Po odparkovaní auta som si naložila na chrbát Maťka a vydali sme sa svorne po značke.

Samotná túra náročná nebola, skôr by som povedala, že nezabudnuteľná lesná prechádzka.

Pripadala som si ako dáky hobit. Nie pre ten batôžtek na chrbte, ale pre tú scenériu, čo nás obklopovala.

DSC01866 LPP_1982


Svieža zelená všade, kde sa pozrieš, obrovské paprade a banánovníky siahajúce do výšin, žblnkot potôčikov a malinkatých vodopádov.

Nedá sa to ani opísať.

LPP_1962Keď sme dorazili k prvému skalnatému oblúku a videli tú nádheru v obrovitánskej skale nad nami, len som žasla. Tatino mlčky žasol tiež, a cvakal, a cvakal. My sme si zatiaľ dopriali odpočinok a s chlapcami sme si hádzali do vody kamienky a kreslili do piesku.

 

Po tomto nevšednom zážitku sme sa poponáhľali naspäť do Ronga (Rongo je názov backpackers hosteli, kde sme bývali i pracovali i my). Tam už sa chystal večerný “potluck”.

LPP_2033Potluck obed či večeru pripravuje niekoľko ľudí a varí sa viacero jedál súčasne. Každý prispeje niečím zo svojej kuchyne a prinesie k ostatným na stôl. Potom si každý na tanier lyžicou vezme, čo ho láka a pri stole už ochutnáva rad za radom všetky jedlá z jedného taniera. Prípadne si len ponamáča prsty v omáčkach priamo pri bufetovom stole a ako moje deti. Našťastie tieto zahanbujúce okamihy si všimli len moje oči (ktoré mám aj vzadu – len zdôrazňujem – ak by to niekedy čítali aj moje deti) a ostatní si riešili len svoje hladné žalúdky. Bufetový stôl prekypuje farbami a vôňami a chuťové kanáliky sa dlho nezastavia. Kedže po výlete sme s Ľubošom nemali veľa času a kuchyňa bola taktiež dosť preplnená ostanými spolukuchármi, stavili sme na istotu: pečené kura s pečenými zemiakmi a cibuľkou. Pekne sme to naporcovali do jedného pekáča a strčili do rúry. Len sa tak po nich zaprášilo.

LPP_2041Ochutnávanie rôznych jedál sa mi páčilo a našim chlapcom zrejme tiež: nevedeli kedy prestať. Kamery behali okolo nás ako balóniky plnené héliom a ak si nedáš pozor, ľahko sa môže stať že si odhryzneš miesto chleba z mikrofónu. Každú chvíľu ho niekomu strčili do taniera. S plnými ústami a prekvapeným výrazom sa snažíš po anglicky vysvetliť ako ti chutí to, čo práve žuješ. Také japonské fóriky. A toľko mesiacov doma deťom vravíme, že pri večeri sa nerozpráva. Nielenže rozpráva, ale ešte aj vymýšľa (nie všetko bolo úplne mňam) a rovno s plnými ústami!

LPP_2053Bohužiaľ naše brušká neboli na takéto hostiny tu na Zélande zvyknuté a tak si odniesli i krutú daň. Chlapci ani my sme ešte dlho nemohli zaspať a Kubkovi a Maťkovi som boľavé brušká musela v postieľke dokonca aj masírovať. Vidíte tie potluck pupíky?!