LPP_1817Opúšťame severný ostrov, trošku mi zviera srdce, ale tešíme sa, až objavíme netušené poklady toho južného.

Lístok na trajekt nás stál aj s naším Edom 280 NZD. Vedeli ste, že ako umelec môžete získať lístok celkom zdarma?  Stačí sa zaviazať, že plavbu budete ostatným spolucestujúcim spríjemňovať svojím hraním, či spevom. Sean, ktorý ešte neplatil ani raz, je toho jasným príkladom. Že ja som sa ešte nenaučila hrať na tom ukulele…

DSC01586

Na palube poriadne fúkalo a v detskom kútiku vnútri nebolo veľa miesta. Maťko bol ospalý. Rozhodli sme sa zariskovať a zavrieť sa v jednej z prázdnych kajút, hoci lístok do nej sme zakúpený nemali. Tam sme Maťkovi rozložili deku, aby sa mohol pohodlne uložiť a pospať si. Oplatilo sa (neprišli na nás). :)

 

Do Pictonu sme dorazili cca po 3,5 hodinách, poniektorí doružova vyspinkaní. Privítal nás nádherný prístav a slnečné počasie.

DSC01590V Pictone sme mali rezervovaný hotel na jednu noc. Bol ozaj parádny. Obrovská izba, štyri postele, kúpeľňa a bazén pod oknami k tomu! Môžete hádať, kam viedli naše prvé kroky. Voda bola vlažná, akurát na plávanie a bláznenie.

 

DSC01616DSC01627

Ďalším milým prekvapením bolo ihrisko v prístave. Okrem preliezok a hojdačiek tam bol obrovitánsky drevený koráb, z ktorého trčali ďalšie šmykľavky, obrovitánske pneumatiky a rôzne laná.

Rodina Paukejovcov vyrazila za dobrodružstvom. DSC01606Zažili sme na nej prepad, aj imaginárnu potopu, či nečakaný požiar. Plávali sme so žralokmi a kývali ľuďom na ostrovoch. Mama dokonca vyliezla na laná tak, že nevedela zliezť. Paráda.

 

Z Pictonu sme mierili do mesta Nelson, kde sme mali nocľahy dva. To nám aspoň umožňovalo rozmýšľať nad celodenným výletom. Po príchode sme si dali malú ochutnávku miestnej pláže a ihriska, ktoré malo taktiež zaujímavé kreácie. Takéto potvory v piesku tam rastú.

DSC01657DSC01658

Večere sa konajú na čerstvom vzduchu, tatino sa pochlapil a krásne ugrilovanú véču ešte aj takto krásne naservíroval. Podľa veľkosti stolíka je jasné, že tu nik s takouto masovou večerou narátal, ničto, troche sme sa pomkli.

DSC01680

 

Táto časť ostrova je veľmi obľúbenou vďaka kúzelným zátokám a známemu Golden Bay oblúku, ktorý je ikonou Južného ostrova. Národný park Abel Tasman a jeho úžasné pobrežie je jedno z najkrajších miest (nielen )na kajakovanie a keby sme nemali sebou deti, už pádlujem a šnorchlujem jedna radosť. Aj dve.

Nie je to práve farmárska oblasť, cez aké sme jazdili na severnom ostrove, za to tu sídli veľa umelcov, o čom svedčí aj počet galérií.

DSC01702Výlet sme sa rozhodli spraviť si na pláž Whakariki, ktorá leží na západnom pobreží, takže sme išli až k samotnému Golden Bay oblúku. Zastavili sme pri poslednom bufete so záchytným parkoviskom (ako dobre to znie: bufet so záchytným parkoviskom). Úžasné je, že tu na Zélande sa za parkovné v turisticky zaujímavých oblastiach neplatí (na rozdiel od nás). Bufet je roztomilý, s hojdačkou a hojdacou sieťou, drevenými stolíkmi a výbornými muffinmi.

DSC01708Čoraz silnejúci vietor cítiť už teraz a tak máme aspoň lepšiu predstavu toho, čo nás čaká na druhej strane kopca, kde leží naša cieľová pláž. Akokoľvek sa však chcete pripraviť, na víchor, ktorý nás čakal tam, sa pripraviť nedá. Nielenže sa vám ťažko chodí a pozerá vpred s pieskom v očiach, dokonca je ťažké ešte aj dýchať. Drobci fňukali a odmietali ísť ďalej. Pud sebazáchovy sa ozýval v čoraz silnejších prejavoch.

LPP_1789 LPP_1799Tak som im pekne pretiahla šatky na hlavách cez celú tvár, chytila ich za ruky a vravela, aby iba dvíhali nohy, že ich povediem naslepo. Ani neviem ako sme to zvládli, ale zvládli sme to. Traja slepci (ja som si šatku prevliekla tiež s nimi, ale im o tom nepovedzte) idúci za hlasom mora.

DSC01715 LPP_1823

Na samotnej pláži sa už nebolo potrebné predierať cez pieskové duny, iba odháňať čajky od sladkých chrumiek. Tie slúžili ako zároveň úplatok, aby ešte deti v tomto nehostinnom prostredí vydržali byť posedné (opak neposedného) aspoň chvíľu. Tatino odbieha s foťákom ďalej a my sa kŕmime, naťahujeme čas, odháňame čajky a sledujeme ďalších približujúcich sa bojovníkov s vetrom. Heh.

LPP_1840Keď je dokonané, pardón pofotené, vraciame sa späť. Chodníček cez piesočné duny sme si už vyšľapali, takže sa nám ide ľahko :) Vietor nám tentokrát aspoň duje do chrbta a nie do tváre a celkom pekne vidíme na imaginárnu cestu v piesku.

 

Kým slnko zapadne, Ľuboš si ešte stihne zájsť až k najsevernejšiemu cípu južného ostrova a zvečniť fotogenický Cape Farewell. (obrázok vyššie)

Cesta späť je znovu vyčerpávajúca, dokonca prší. Deti sa tešia na vaňu v hosteli, čo je pre nás ako modré z neba. Vyčvachtaní si ešte vychutnajú rozprávky na dobrú noc. Kým som upratala v kúpeľni, každý si otvoril tú svoju. Jakubko dokonca stíhal DSC01685vysvetľovať Maťkovi, čo sa deje na obrázkoch. Zlatúšici moji.

Z Nelsonu sme ráno museli vyraziť hneď na cestu. Čakala nás celkom riadna “štreka”. Blížili sme sa do Karamei, kde sme mali stráviť najbližšie dva týždne. Paul (náš host) nám písal, že sa k nim chystá japonský štáb nakrúcať o jeho manželke a celej jeho rodine dokument, a že prídu v ten istý deň ako my. Už vopred sa ospravedlňoval za stiesnené podmienky, i zhon, ktorý tam pravdepodobne bude.

No to sa môže stať hádam len Paukejovcom. Je toto možné? V duchu sme sa tešili na nové zážitky.

Do Karamei je z Nelsonu dlhá predlhá cesta, pretože sa tam nedá ísť inak, než oblúkom obísť celý Kahurangi národný park a potom z Westportu opäť hore po pobreží až do maličkej Karamei. Westport je vzdialený od Karamei 100 km a patrí k stredne veľkým mestám. Rozhodne stál za prestávku na doplnenie zásob.

Vo Westporte sme okrem tankovania museli vybaviť ešte niečo veľmi dôležité, na čo myslia len maminky a Ježiško. Keďže sa blížili Vianoce, museli sme už teraz pomôcť Ježiškovi s nákupom. Mamka si teda veľmi nenápadne odskočila do hračkárstva. U milého bradatého pána nakúpila dva náklaďáky, jeden angličák a jednu mäkkú plyšovú mačičku. Nie, tá nebola pre mňa. Možno sa vám to bude zdať čudné, ale je pre Maťka. Nekrúťte hlavou, má dva a pol roka. Všetko je dovolené, všetko je zlaté a chlpaté. Nákup trval polhodinu: 15 minút vyberanie, 10 sekúnd platenie a ďalších 15 minút balenie do darčekového balenia aj s rozprávaním o tom, čo si máme v oblasti určite pozrieť. Ináč bol ujo veľmi milý. Rýchlo zakresliť tipy od neho do mapky, nenápadne vložiť darčeky do kufra auta, zahladiť stopy, a môžme vyraziť ďalej, akoby sme tu nikdy neboli.

DSC01762Nechali sme sa inšpirovať a 18 km za Westportom sme odbočili, aby sme našli Denniston. Začiatkom minulého storočia tu žilo cez 2000 ľudí, teraz sa o ňom vraví ako o meste duchov. Dnes má sotva 50 obyvateľov.

Miesto, kde sa voľakedy ťažilo uhlie nás celkom ohromilo. Nápisy a fotky napovedajú o štedrých časoch, keď tu vo výške 600 metrov nad morom až do roku 1960 rozkvitala baňa. Toto opustené miesto, pred časmi tak rušné a hlučné teraz naháňalo zimomriavky. Koľaje, opustené vagóny, staré kolesá a kladky. A k tomu ten úžasný výhľad.

DSC01755 DSC01741

Popisky i fotografie veľa napovedajú o častých a hrozných nešťastiach. Ako jeden z nich vraví: “Deň bez nešťastia bol deň, kedy lanovka nebola v pohybe”.

DSC01734Hoci to na samotných  fotkách veľmi nevidno, celý deň nám prší, len sa leje a Maťko s Kubkom sa v aute smeje… napriek tomu pokračujeme ďalej do neznáma, kde končí civilizácia a kde nás čaká niečo rozhodne veľmi zaujímavé. Ale o tom až v ďalšom príspevku.

LPP_1890LPP_1892