_LPP0960Jasné, že radi cestujeme. S deťmi sme však prvýkrát cestovali až pred dvoma rokmi – na Nový Zéland. Veď keď už, tak poriadne, že. O tom, ako sme cestovali po Novom Zélande celé tri mesiace a čo všetko sme zažili, si môžete prečítať v starších článkoch.

Po našom návrate sa nás mnohí známi pýtali, kam pocestujeme najbližšie. My sme však s cestovaním nemali žiadne plány. Povedali sme si, že ak sa podarí, pôjdeme stanovať po Slovensku. Po takomto niečom už dlhšie túžili aj deti, aj my. Nie vždy však ide všetko podľa plánu a začiatkom tohto leta sme už bolo jasné, že stanovačka tento rok opäť nebude.

FB_IMG_1513842842433O pár dní nám však pristála v emaily nečakaná správa. Neuveriteľné sa stalo skutočným. Ľuboš vyhral 1. cenu vo fotosúťaži, ktorú robila na jar DM a CK Leonardo. Výhrou bol zájazd v hodnote 3000 Eur. Skoro mi oči z jamôk vypadli.

Tak predsa budeme mať tento rok rodinnú dovolenku? Hneď sme začali zvažovať tropickú oblasť, pretože toto leto sa už k moru a kúpaniu nedostaneme. Jedine počas zimy. Už máme doma prváčika, takže najmenej dní vynechá zo školy práve počas Vianoc a vianočných prázdnin. Zvažovali sme viacero destinácií, nakoniec vyhral Africký Zanzibar. Rozhodli sme sa radšej si niečo priplatiť a zostať tam čo najdlhšie. Jeden mesiac je tak akurát.

Ako vždy, snažili sme sa nájsť čo najlacnejšie letenky i ubytovanie. Žiadne hotely, žiaden luxus a najlepšie tak, aby sme na jednom mieste neboli viac než sedem dní. Keďže máme celý mesiac, vyberáme si štyri rôzne miesta, aby sme si obzreli Zanzibar z každej strany.

Smer – Zanzibar

Mapa naštudovaná, veci zbalené. Ľuboš berie tentokrát nielen foťák, ale i dron. Katka pre zmenu neberie len notebook na písanie článkov, ale i ukulele.

DSC_1348

Bude teplo, bude veselo. Slovensko opúšťame v polovici decembra, je okolo nuly, prvý sneh sa už stihol roztopiť. Tentokrát letíme z Bratislavy, čo je veľmi príjemná zmena.

Priblizne po šiestich hodinách letu (mali sme zdržanie kvôli búrke) vystupujeme v Dubaji. Tu jemne zničení a driemajúci čakáme tri hodiny na ďalšie lietadlo, ktorým poletíme až na ostrov Zanzibar. Deti sú o dva roky väčšie, už nestláčajú každé tlačítko (už len každé druhé) a nevylievajú na mňa vodu, ale o čo sú väčší, o to viac miesta v lietadle zaberajú. Vyspať sa je rovnako nemysliteľné ako vtedy, pred dvoma rokmi. Aspoň samotný presun netrval 36 hodín, ale len slabých 14.

Pakachi Beach

Len čo sme sa dostali z preklimatizovaného lietadla von, doľahla na mňa tropická vlhkosť. Moje zlepené a ešte stále polospiace viečka oťaželi ešte viac. Nasledovalo húfne vypĺňanie formulárov všetkých cestujúcich, ktorí žiadajú o víza, čiže všetkých, čo boli na palube lietadla. Po dlhom prerušovanom driemaní (schválne sa vyhýbam slovu „spánok“) v polohe papierovej spinky si človek ani nemôže viac želať. Vypĺňanie formulárov s 10 batožinami pod pazuchou a dvoma „nadšenými“ deťmi pod druhou pazuchou išlo ako po masle.

Čierni ujovia v okienku naštudovali formuláre, dôkladne pozreli pasy, každú našu tváričku si odfotili na pamiatku, vzali odtlačky prstov – všetky, a všetkým a z oboch rúk. Následne pri ďalšom okienku si nás iní ujo poobzeral a pofotil každého zvlášť ešte raz. Asi má každý svoj pamätníček. Potom sme čakali na batožinu, ktorú v Afrike vykladajú ručne stručne, bez vozíkov a bez pásu. Proste ich dvaja chlapi vyhodia na hromádku doprostred haly. Niekoľko kufrov bolo trvalo poznačených, väčší náraz zrejme neminul ani jeden z našich štyroch kufrov. Dúfajme, že prasknutý roh prežije ďalšie putovanie po Zanzibare. Pohodaaa. Po tom, čo nám cestou z Nového Zélandu zmizol celý jeden veľký kufor, musíme byť pripravení  na všetko. Jedna diera na kufri nás nezastaví.

DSC_1379Z letiska už máme dohodnutý odvoz. Šofér nás vezie divočinou cez hlavné mesto Zanzibaru, kde sa na chvíľu zastavíme, aby sme si na ulici kúpili miestne SIM karty.

Prvé ubytovanie máme na Pakachi Beach. Medzi plážami Pakachi a Jambiani. Sú to cca štyri chatky so slamennou strechou poprepájané pieskovými chodníčkami, pomedzi ktoré sa tiahnu husté kríky a stromy. Dve milé Afričanky nás vítajú veľmi priateľsky. Caribu Zanzibar (v preklade Vitajte na Zanzibare)

DSC_1557

Keď zbadajú našich drobcov, hneď sa im prihovárajú, Martinka dokonca berú na ruky. Majiteľom rezortu je angličan Steve. Ako prvú vec sme si dali obed, po ktorom sme sa pýtali majiteľa, či mu viac vyhovuje aby sme platili za každý deň zvlášť, alebo stačí raz – až na konci pobytu. Dohodli sme sa že až na konci pobytu. Po vybalení si ešte unavení dávame kávu, aby sme sa troška prebrali po dlhej ceste. Pýtame si heslo na wifi.

Jedna afričanka mi donesie kávu, druhá o chvíľu prichádza s papierikom v ruke a dáva mi ho na stôl. Vyzerala pri tom hrozne tajuplne. Tak čítam: “PleasePay”. Príde Ľuboš, číta tiež. Obaja na seba pozeráme a nevieme, čo si máme myslieť. PleasePay znamená totiž po slovensky – Zaplaťte prosím. Má to byť heslo na wifi, alebo nám Steve posiela žiadosť o zúčtovanie (obed a kávu)? Pod dohľadom štyroch Afrických očí sme sa rozhodli otestovať najprv túto šifru v mobile. Wifi pripojené. Uf, ale nám odľahlo. Usmievame sa na seba, Afričania sa usmievajú na nás. Hakuna Matata (obľúbená africká fráza pre “žiaden problém”).

DSC_1562

 

Ubytovanie máme hneď pri pláži v jednej zo štyroch chatiek. Chatka nemá okná, len sieťku a mreže. Ale má dvere, ktoré sa dajú zamknúť. Fajn, bývali sme už aj bez dverí. Vnútri sú drevené postele, dokonca máme dve izby a jednu chodbu, ktorá je dosť veľká  – je v nej stôl, i jedna posteľ navyše. S nadhľadom môžeme povedať, že je to obývačka.

DSC_1113

Vlastná kúpeľňa so splachovacím záchodom a tečúcou vodou. Teda aspoň v umývadle. Sprcháč je bez závesa a takmer nefunkčný, voda tečie len z malého kohútika dole, ale ničto.

Však je tu more, bazén, myslím, že sa už len nejako umyjeme. Každá posteľ má vlastnú sieťku proti komárom, z čoho som nadšená. Nechýba stropný ventilátor. Pre niekoho lowcost, pre nás raj na zemi.

Hneď vybaľujeme to najpodstatnejšie a hádžeme sa do bazéna. Čo môže byť lepšie po 20 hodinovom presune, ako toto?

_LPP1065

Rezort je pustý, stretáme len domácich – kuchárov, upratovačov a čašníkov. Zdá sa, že sme tu jediní hostia, čo nám ale vôbec neprekáža. Je tu malé mačiatko, s ktorým trávi najmä Jakubko veľa času. Okrem nich sú tu dvaja mladí vlčiaci, ktorí sa hrajú s nami, s chlapcami, i medzi sebou.

_LPP0334

Zoznamujeme sa s rytmom prírody. Príliv a odliv je tu v 4 hodinových intervaloch a more dokáže ustúpiť až do tristo metrov.

Často sa dočítate, že pláže v tejto lokalite sú plné rias. Nám to však vôbec neprekáža. Nielenže sme vedeli do čoho ideme, dokonca sme sa na to i tešili. Nedokonalosť nám dáva nespočetné možnosti ako byť kreatívnym v danom čase a priestore. Ohadzovanie riasami sme však zastavili u detí už v počiatku.

_LPP0390

Príliv a odliv a príliv a odliv

Náš prvý výlet sa uskutočnil práve v obnaženom dne mora po odlive. Nasadili sme si vodné topánky kvôli morským ježkom a hor sa spoznávať morské dno. Prechádzka pozostávala z preskakovania pomedzi plytké jazierka, v ktorých sme sa snažili vyhýbať jednak tým hlbším a jednak tým, kde bolo najviac ježkov. Kýbliky boli našou povinnou výbavou, tam si deti zbierali všetky poklady.

DSC_1234

Keď sme takmer na konci, zbadáme vo vode farmu, kde miestne ženy pestujú morské riasy. Spoznali sme ju podľa trčiacich kolíkov. Stará Afričanka tu práve zbierala úrodu do mecha. Riasy potom ženy sušia a predávajú ich do celého sveta. Obzeráme farmu, karháme deti, aby nebrali tete kolíky a pýtame sa jej, či si môžeme spraviť foto. Žiada peniaze. Takmer sme odišli bez fotky, nakoniec sa dala na jednu nahovoriť.

_LPP0788

Chlapci už smoklia, že ich to už nebaví a chcú ísť na breh. Cestou späť nájdeme ešte dve veľké červené hviezdice, čo Ľubošovi opäť urobí náladu na najbližšiu hodinu.

Po pláži sa denne pohybuje niekoľko miestnych predajcov, najmä Masajov, núkajú suveníry,misky, šatky, náhrdelníky, sošky. Najprv sa prihovoria, odkiaľ ste, pýtajú sa, ako sa máte, predstavia sa vám,  a až potom sa pýtajú či vám môžu ukázať svoj tovar. Ten majú skrytý v typických veľkých taškách. Ak súhlasíte, vyberú veľkú šatku, prestrú ju priamo pred vás  – na piesok a pekne na ňu poukladajú všetok svoj poklad.

_LPP1249

Masajovia sú šíhli, vysokí a nosia tradičné masajské oblečenie, zväčša červenej farby. Ozdobení sú korálkovými náramkami – na zápästí i na nohách. V ruke držia dlhú palicu. Sú mierumilovní, priateľskí, radi komunikujú, najmä s cudzincami.

Do rezortu však žiaden z miestnych nevstupuje. Ak sme pri zábradlí, volajú na nás, aby sme šli dole na pláž. Ak nejdeme, pokračujú ďalej.

Prvá dala dala

Na druhý deň sa vydávame spoznávať miestnu MHD a život v dedine. Naše predstavy sú, že nájdeme obchod, nakúpime chlieb, niečo na chleba, ovocie a zeleninu a pôjdeme domov.

DSC_1467

Keďže tu chodníky prakticky neexistujú, ideme po kraji cesty, smerom do dediny Jambiani, vzdialenej od nás dva až tri km. Okoloidúce autá na nás trúbia, vodiči tu tak upozorňujú na svoj príchod – aby im do cesty niekto nevbehol.

Po niekoľkých minútach nás obieha DALA DALA. Za neustáleho trúbenia zastavuje niekoľko metrov od nás. So šoférom sa chvíľu naťahujeme o to, koľko šilingov by mal stáť náš odvoz. Je nám jasné, že od nás pýtajú viac, keďže sme biely, ale nakoniec sme sa zhodli na dvoch tisíckach. Keď nastupujeme, mám pocit, že všetci cestujúci si nás obzerajú. V autobuse bez okien je tesno, cez uličku sa takmer nedá prejsť. Vystupujeme a vydávame sa smerom do Jambiani.

DSC_1264

DSC_1270

Víta nás priviazaná koza a niekoľko vychudnutých kráv. Všade samé malé domčeky z hliny, chatrče. Deravé strechy, chýbajúce steny a okná prekryté kúskom plastu či plechu nie sú ničím výnimočným. Cesty tu nie sú, len v strede vyjazdený pás pre autá, motorky a bicykle. Po okolí sú kôpky s drevom, vysušenými morskými koralmi, v strede dediny pri stĺpe miestne smetisko – naplnené vrecia na kope, pevne zviazané. Čo sa dá, to recyklujú. Z pneumatík majú lavičky, na ktorých posedávajú pred domami, či len tak na zemi.

Už z diaľky na nás vykrikujú svahilštinou, do toho to ich Mambo-Jambo (v preklade Ako sa máš?). Mám obavy vytiahnuť mobil a robiť fotky. Sme tu jediní belosi a úprimne, je to veľmi zvláštny pocit. Všetci si nás obzerajú, človek cíti veľmi zreteľne, že sa objavil v cudzom teritóriu. Hľadáme nejaký obchod a niečo pod zub. Moja predstava v tomto horku bola jasná – zmrzlina. Ľuboš sa na tom len smeje. Smiech ho opúšťa, keď vchádzame konečne do prvého obchodíku a hneď pri dverách na nás žmurkne mraziaci pult so zmrzlinou. Vyberáme si čokoládovo-vanilkovú. V obchode, ktorý inak zíva prázdnotou, majú aj gauč, ako pre nás. Sadáme si pekne vedľa seba a na striedačkou jednou lyžicou ich kŕmim chladenou dobrotou._LPP0415

Chlieb tu nemajú, ani v stánkoch ďalej. Ovocie sme nejaké našli v stánku na ulici, mladá afričanka nám predala avokádo, mango a banány. V celej dedine je jeden obchod, čo sa podobal na naše potraviny, ostatné sú len akési stolíky vyrobené z konárov, prepletané palmovými listami a so strieškou, vyrobenou rovnako z listov paliem. Cenovky tu nenájdete. Cenu tovaru nám naťukajú priamo až v pokladni a na kalkulačke ukážu výslednú sumu. Podobne je to v stánkoch. Miestni ceny dobre poznajú a nám ceny vymýšľajú. Zjednávať veľmi nechcú.

DSC_1275

Prechádzame ďalej a snažíme sa dostať na pláž. Pri jednom dome zbadáme domorodkyňu obklopenú šupinami z kokosu. Očividne ich spracováva na ďalšie použitie. Ľuboš neváha a hneď sa pýta, či si môžeme kúpiť nejaký kokos od nich. Odchádza dnu do chatky a dohaduje sa s dvoma ďalšími.

Vravia tisíc za jeden. Ľuboš skúša dostať dva za tisíc, ale vravia, že nie. Jeden kupujeme a hneď si ho nechávame aj otvoriť mačetou. Podávame si ho z ruky do roky a pijeme kokosovú šťavu.

_LPP0425

Vyberám cukrík a podávam asi trojročnému Afričanovi. Z domu prichádza ďalší, dávam aj jemu. Na to sa objaví tretí a obzerá, čo to cmúľajú jeho bratia. Aj pre neho mám jeden. Keď to vidí ich mama, ukazuje na mňa a na ďalšieho, už väčšieho chlapca, že mám dať aj jemu. Dostáva aj on a ja len dúfam, že to boli všetky deti z domu a už nevyjdú ďalší.

Nechcené vlúpanie

Z dedinky Jambiani pomaly vychádzame na pláž.

Miestne deti sa tu veselo hrajú vo vlnách, buď s loptou, či s najrôznejším odpadom. Tí starší plávajú v oceáne na kusoch bieleho polystyrénu, mladší si na brehu napĺňajú plastové fľaše mušľami.

DSC_1325DSC_1328

Jeden chlapček si vyrobil z fľaše autíčko tak, že cez spodok urobil štyri dierky, cez ne prevliekol dve slamky a na ich konce upevnil vrchnáky  – kolesá. Okolo hrdla priviazal špagát a na konci k nemu priviazal kus látky tak, aby vznikol malý padák. Vietor dul do látky a fľaša sa na kolieskach pohybovala po pláži. Chlapec ju stále dvíhal a vracal na miesto, natáčajúc ju tak, aby vietor dul do látky.

DSC_1343_LPP0436

Dievčatá zase skákali na pláži cez špagát a nadšene si dvíhali latku stále vyššie. Pripomínalo mi to moje školské časy, keď sme so spolužiačkami skákali cez gumu.

Zo všetkých hier tu je najobľúbenejší futbal. Starší chlapci kopú do lopty, hlavičkujú, ba dokonca chytajú, akoby hrali rugby. Kvôli lopte urobia premet, či sa hodia do vĺn. Sú neuveriteľne šikovní a obratní, už len dívať sa na ich hru je ako kúpiť si lístok do  cirkusu. Úžasné predstavenie plné premetov, skákania do vĺn a do piesku – navyše – úplne zadarmo.

Cesta po pláži naspäť je dlhá cca dva až tri km, more je divoké, láka na hru. Našim dvom chlapcom netreba veľa. Nedbajú na to, že nemajú plavky. Do oceána skáču v oblečení, tak ako sú.

DSC_1428

Chôdza po pláži ich čoskoro vyčerpala a mokré oblečenie v silnom vetre chladilo. Museli sme ich vyzliecť. Náhradné nohavice som mala len pre Martinka a tak som pri Jakubkovi improvizovala.

Vytiahla som svoje tričko a uviazala som mu ho okolo pása, tak, aby mu zakrývala predok. S holým zadkom, kokosom v ruke a palicou vyzeral ako pravý Masaj.

Bol príliv a silný príboj. Prišli sme k miestu, kde by sme obe deti i s taškami museli preniesť, aby ich o skaly nebuchlo, ale i tak som nemala na to odvahu.

DSC_1408Je známe, že pomedzi rezorty sa dá pohybovať jedine po pláži alebo po vnútrozemí, kam sme sa vrátiť nechceli. Nemajú tu žiadnu cestu a tak keď je príliv, sú vzájomne odrezaní.

Nabádam Ľuboš skrátiť si cestu cez hotel. Vyjdeme schodmi hore, vo dvore sme však narazili na plot, do ďalšieho dvora sa skutočne dostať nedalo. Navrhujem Ľubošovi, preskočme. Veď deti môžeme ľahko preniesť.

DSC_1431

Asi z toho majitelia hotela nebudú práve nadšení, ale urobíme to rýchlo a nenápadne, možno si to nevšimnú. Chvíľu váha, nakoniec súhlasí. Prvý ide Ľuboš. Plot nie je vysoký, no je rozbitý a ďalší pozemok je osadený o pol metra nižšie ako ten, na ktorom stojíme. Podávam mu prvého Jakubka. Potom Maťka a napokon idem ja. Uf. Sme tu. Teraz už len rýchlo nájsť bránu. Len čo sme urobili prvé tri kroky, zastaví nás na terase prekvapená pani a pýta sa, čo tu hľadáme. Najprv mi napadlo tváriť sa ako stromy, ale to neprešlo. Tak hádžeme miestnu pózu HakunaMatata  (v preklade žiaden problém) a oznámime jej, že my nič, my iba tadiaľto prechádzame, lebo vlny dole sú príliš vysoké, že nech sa dont worry. Pani nechápavo pozerá na nás a vraví, že toto je tak trochu jej súkromný pozemok. Švác. Tak s týmto sme nerátali. Ok, nastupujem ja a vysvetľujem, že to nás veľmi mrzí, že sme si mysleli, že toto je hotel. Ona že nie, nie je, tu ona býva. Lapám po poslednej šanci použiť na ženu ženskú zbraň – „Ale máte to tu také pekné, vyzerá to tu ako hotel. Prepáčte nám tento omyl. Po týchto slovách zmäkne, usmeje sa a vraví, že ok, nevadí, že nám ukáže kadiaľ vyjsť. Otvára nám zamknutú bránu na opačnom konci a my prcháme preč

Spánok v reštaurácii

Dlhá prechádzka nás všetkých celkom zmorila. Na pláži nájdeme hotel s reštauráciou, ktorý sa nám zdá fajn, ceny sú o máčik menšie ako v našom a tak vchádzame dnu. Víta nás príjemný areál s bazénom a záhradou a vonkajším barom. Reštaurácia je na prvom poschodí hotela. Je vidno, že toto ubytovanie má vyššiu úroveň, sú tu okná, aj klimatizácia.

_LPP0356

Sme unavení a vyhladovaní. Objednávame si placky s mäsom a cestoviny. Vždy sa snažíme objednávať len dve hlavné jedlá a tri prílohy. Tie sa následne snažíme rozdeliť tak, aby sme sa najedli z toho všetci. V rámci úspor, samozrejme. Chlapci aj tak zjedia menej a vyberajú si prví. My jeme, čo zvýši, často ešte aj ich nedojedené porcie, takže sa to zatiaľ dá.

Príprava jedla tu trvá dlhšie. Všetko tu na Zanzibare robia čerstvé, nemajú mrazené polotovary. Chlapci sa dlhým čakaním na jedlo nudia, zabávam ich, ako sa dá. Jedným očkom sledujem Ľuboša, ktorý má už viac ako pätnásť minút rovnakú pózu. Nebolo by na tom nič zvláštne, pokiaľ by ťukal do mobilu, ale neťukal. Tváril sa že len sedí. So zavretými očami. Keď prichádza čašník, oznamujem to Ľubošovi. Ten sa ani nepohol. Hovorím na neho znova, hlasnejšie. Nič. Na tretí raz rozlepí oči, jeho pohľad sa ma pýta kde je a čo tu robíme. Kým ho oboznamujem so situáciou, čašník sa len usmieva a ukladá jedlo na stôl. Ľuboš vyzerá ešte stále prekvapený z toho, že zaspal. Jeho čakanie na jedlo bolo v tomto prípade najpríjemnejšie.

DSC_1355

Všetkým jedlo chutilo, ešte by sme sa sem raz chceli vrátiť, len ako využiť to polhodinové čakanie? Ľuboš s plným bruchom nadšene zavelí, že najbližšie sem prídeme na obed aj s plavkami a plávacími vestami. Tak. Dohodnuté.

Jozani prales a motýlia farma

Na druhý deň hneď zrána po raňajkách sa vydávame spolu s dohodnutým šoférom do Jozani park. Jozani Forest je najväčším pralesom v Zanzibare, je to chránená a aj nebezpečná oblasť. Okrem opíc, ktoré si sem chodia turisti obzerať zblízka, sú tu chránené stromy i mnohé nebezpečné tvory ako Mamba, Kobra, či Boa, čo sú hady, ktoré po uštipnutí usmrtia človek do pol hodiny.

_LPP0443Usmievavý sprievodca nám s nadšením ukazuje na mobile fotky zo včera, kedy sa mu spolu so skupinkou ako sme my, podarilo na jedného takého natrafiť. Ďalšie moje kroky boli už o čosi pomalšie a viac som striehla na ruky mojich chlapcov, najmä na to, aké liany to ťahajú zo stromov.

Ukazuje nám i faunu, vzácne druhy drevín – eucalyptus, mahagon, eben. Zdvíha zo zeme zelenú guličku a vysvetľuje, že je to oriešok – obľúbená potrava pre opice. Netrvá dlho a príde Maťkova obľúbená otázka, či ten oriešok môže zjesť. Kubko sa silou mocou denne vyhýba aj tomu, čo je prirodzenou ľudskou potravou, kým Maťko hľadá možnosti jedla tam, kde nie sú. Sprievodca sa len usmeje a radí mu, aby to určite nepapal. A tak so smutnou tvárou oriešok zahadzuje.

_LPP0511O pár minút už skutočne vidíme prvé opičky. Žijú tu vzácne červené opice, ktoré možno nájsť jedine tu – tzv. Red Colobus ale tiež modré opice – tzv. Blue Sykes Monkey, ktoré žijú aj v iných častiach Afriky. Po konároch behajú celé rodinky. Vidíme aj maminku s mláďatkom visiacim na jej bruchu. Nepovedala by som, že sú plaché, naopak. Skáču na konároch ponad naše hlavy, dokonca jedna prebehla priamo medzi nami po zemi, ľudská prítomnosť je pre nich už niečím samozrejmým. Nejdeme hlboko do lesa, sprievodca nás  vedie iba po jeho okraji. V tropickom pralese žijú aj iné druhy zvierat – mnohé sme radšej, ak nestretneme – napríklad zanzibarský leopard. Hoci náš Maťko by sa možno potešil. Mačičky má rád.

_LPP0543Po niekoľko minútovom fotení nás vedie ďalej cez cestu do druhej časti parku, kde nás čakajú bažiny mandrovníkov. Pohybujeme sa po drevených mólach, ktoré vybudovala miestna komunita. Zvrchu môžeme obzerať spletité korene týchto zvláštnych stromov a medzi nimi – čulý život. Sprievodca ukazuje na množstvo krabov, ktoré si tu žijú v kolónach. Červené, modré, zelené – veľké i malé. Sú všade.

_LPP0552Jeden druh bez druhého nedokáže existovať – vyhynutie mandrovníkov by spôsobilo vyhynutie krabov a naopak. Mandrovníky vďaka svojim spletitým koreňom poskytujú ochranu ľuďom i zvieratám pred obrovskými vlnami, chránia brehy pred eróziou pôdy, sú filtrom škodlivých látok, zachytávajú množstvo oxidu uhličitého.

Po skončení prehliadky nás sprievodca nabáda na vypísanie formulára a o prepitné. Z našej skupinky sme jediní, čo oceňujeme jeho priateľskosť a dávame mu 2tisíc šilingov a tri cukríky navyše.

_LPP0566Náš šofér nás celý čas čakal pri parkovisku v tieni. Tu v Zanzibare vodiči vždy čakajú svojich zákazníkov, nakoľko cena benzínu je drahšia než hodnota jeho času.

Nasadáme opäť do jeho veľkého osem-miestneho auta a posúvame sa na Motýliu farmu, ktorá je len kúsok odtiaľ. Víta nás starší černoch, do po zaplatení vstupného nás usádza na gauč.

_LPP0611_LPP0605

Vysvetľuje nám životný cyklus motýľa a predkladá pred nás niekoľko zakuklených motýľov. Po nich obzeráme tučné húseničky pasúce sa na listoch rastliny, ktorú má na stole. Tú najvypasenejšiu nám dáva na ruku, dáva si ju na nos a smeje sa.

Po krátkej prednáške nás vezme do veľkej klietky, ktorá vyzerá ako malý parčík. V ňom sú ďalšie klietky a v nich sa liahnu z kuklí mladé motýle. Otvára nám dvere klietok, motýle vyletujú von. Niektoré pristanú našim deťom na ruke.

_LPP0731Potom sa už voľne prechádzame pomedzi kvety a obzeráme všadeprítomné lietajúce motýle. majú tu niekoľko kŕmidiel s ovocím, takže nafotiť si ich vôbec nie je problém. Po tom, čo si Ľuboš konečne nafotil všetkých 544 672 motýľov, vyrážame naspäť domov.

_LPP0687

Šofér nám po ceste ešte zastavuje pri dvoch miestnych obchodoch a stánku, aby sme si nakúpili nejaké jedlo.

DSC_1463Po ceste sme zastavili pri stánkoch s ovocím a zeleninou. Ochutnali sme grilovanú kukuricu. Nebola mäkká ako tá naša varená vo vode a so soľou. Bola tvrdá, no dala sa jesť. Taký miestny snack.

Šofér je milý, keď sa s ním v rezorte lúčime, dávam mu zošity pre jeho dve školopovinné dcérky a balíček cukríkov pre jeho malého dvojročného syna.

Na zošitoch je namaľovaný sneh a tučniaci ako sa guľujú. Smeje sa a vraví, že nedokáže dcérke vysvetliť čo to je sneh. Ja mu vravím, že nech jej povie, že je to vlastne ice cream ( zmrzlina), s tým rozdielom, že nie je sladký. Smeje sa a vraví, že táto spojitosť mu nenapadla.

Výlet bol pekný, v tom teple i dosť únavný. Ako suvenír si domov nesieme dve malé opičky.

_LPP0413