LPP_1055

Tu na Zélande prežívame advent ozaj netradične, na míle vzdialení sa necháme unášať tunajšou v celku pokojnou atmosférou. Priznám sa, občas si spomenieme na známych a rodinu, ktorú sme zanechali na Slovensku napospas blížiacej sa zime a predvianočnému ošiaľu. Ani jedno, ani druhé nám nechýba. Vychutnávame si teplo a pohodu.

Vianoce nám pripomínajú len nákupné centrá, kam chodí Santa Claus za krásnych 10 NZD tvoriť pozadie do novozélandských vianočných fotiek pre miestne deti. Počkali sme si, až pôjde na toaletu a zopár rýchlych fotiek sme si spravili aj sami. Za ten čas sa stihli drobci vyšantiť s umelým snehom a dokonca zjesť lízatko, ktoré našli na zemi pod umelým snehom (!) No čo už…

DSC01476 DSC01481

V ten deň sme nostalgicky nakúpili aj niekoľko pohľadníc, aby sme ich rozposlali do slovenských domácností. Nebol to veru lacný špás, ale prišlo mi to romantickejšie, ako nakúpiť magnetky. Takže tí, čo pohľadnicu nedostali, dostanú magnetku. Možno.

DSC01484

Doobeda si v Upper Hutt i naďalej žijeme wooferským životom.

Na veľkú bielu tabuľu v obývačke dostávam zoznam úloh, takže som zakaždým vedela, či ma čaká vysávanie, umývanie okien, kúpelní, pranie, vešanie bielizne, výmena posteľných obliečok a uterákov v Tree Hut alebo – najväčšia výzva – upratanie detskej izby.

Tree Hut – čiže domček na strome, bola pre mňa malým predkrmom. Bolo potrebné vyjsť po rozkladacom rebríku, ktorý bol na samom vrchu priviazaný o strom. Jednou rukou, lebo v druhej mám bielizeň. S výškami sa veru nepriatelím a tak som musela zaťať zuby a liezť. Fu.

Ale keď som zvládla toto bez úrazu, povedala som si, že zvládnem aj detskú izbu.

Pozrime sa najprv, ako vyzerala, aby ste rozumeli, prečo to bol projekt dňa.

DSC01341DSC01342

Keď zbadáte takýto obrázok, po prvom šoku sa snažíte nájsť v duchu vhodného vinníka: buď je izba príliš malá pre dvoch teenagerov, alebo je v nej veľa vecí, alebo je v nej jednoducho chaos a stačí ju upratať, alebo…? Táto spĺňala všetky spomenuté atribúty. Je malá, veru hej. Je preplnená, to je jasné. A neporiadok? No, pojem “organizovaný chaos” sa tu skutočne použiť nedá. Čo s tým? Kde začať?

Ako prvé som prehrabala celý Falcov kúzelnícky adventný kalendár, či tam nie je nejaké jednorázová formulka, či aspoň kúzelná palička.

Nie, nie, nie. Prvé, čo som spravila, bolo otvorenie okna, pretože vzduch bol nedýchateľný. Pustila som sa do zbierania šatstva, ktoré som sa snažila dať na jednu kopu. Našla som 51 kusov odevu. Rôzne tričká, ponožky, niektoré v mokrom a inom zvláštnom stave boli poskrývané na kurióznych miestach. Aspoň som našla pôvodcov izbového smradu a vytvorila DSC01345som z nich v kúpeľni nádhernú farebnú pyramídu (už len zošiť a máme 3D patchworkovú deku).
Potom som sa snažila zozbierať čo najviac vecí zo zeme. Na to, aká je to malá plocha, dokáže pojať toho neuveriteľne veľa. Šikovná izba.

Skrývala v sebe 19 rôznych zošitov a zápisníkov, 17 rôznych pier a fixiek, 58 kúzelníckych kariet, 14 prázdnych obalov z mikulášskych čokoládok a bonbónov, tri balóny, 6 kusov ilegálnych zbraní, prevažne drevených, z toho dve boli laserové, 33 najrôznejších nákresov/náznakov kresieb či plánov, niekoľko osamotených dielikov niečoho, čo kedysi bolo súčasťou niečoho väčšieho, čo malo účel, tri škaredé plyšové veci a 3 558 014 dielikov LEGA. Zbierala som ich však nakoniec o 620 000 dielikov viac, lebo som si časť uprataných kúskov náročky vysypala na zem, aby som sa mohla ešte chvíľu zabávať. Nenapíšem, že sa mi vysypali, lebo som grambľavá. Nie, nenapíšem.

DSC01347DSC01348

Nakoniec ma čakalo už len upratanie postelí, ktoré v sebe taktiež ukrývali najrôznejšie poklady. Niektoré som povysávala a niektoré poutierala do handričky. Do detailného upratovania v rámci nábytku som sa nepúšťala, hoci mi ruka skákala ako Hurvínek, povedala som jej: „Nie! To si musia už majitelia urobiť sami.“

Spokojná sama so sebou po dobre vykonanej práci som si s chuťou zahryzla do čokoládky. V duchu som sa tešila na všetky tie ovácie, čo ma čakajú. Ktovie, možno okrem sĺz šťastia bude i nejaká torta či oslavná pieseň. Júúú!

Keď Natali izbu zbadala, nemohla veriť vlastným očiam. To isté sa dalo povedať aj o chlapcoch, keď prišli zo školy. V duchu som sa videla zaplavená konfetami. Na rozdiel od Natali sa však chlapci neusmievali šťastím, len vypúlili očiská. Jeden utiekol s plačom do obývačky a druhý začal zbesilo vykrikovať a mávať rukami. Ok, možno len nejaký nemecký druh oslavnej piesne. Teraz príde tá torta a konfety. Tadá…á? Píp?

Ich argumenty sa stupňovali. Z gestikulácie a tónu som pochopila, že ma asi nepochvália. Inštinkt mi vravel, že som predmetom rozhovoru a tak mi prišlo vhodnejšie sa trochu vzdialiť. Natali prišla po pár minútach za mnou, aby som to nebrala osobne, že ich to prejde. Prešlo. Myslím, že sa so mnou nerozprávali iba najbližších 12 hodín.

Ďalšie moje úlohy od domácej panej sa našťastie neniesli v tak emotívnom duchu. Umývanie okien, ktoré mi vďaka ich členitosti, zanedbanosti a mojim dvom drobcom trvalo až dva dni, nik ani nekomentoval. Chvalabohu. Kašlať na konfety, v šuflíku mám ešte dve čokolády. Nedám nikomu. Ham.

Sean bol neuveriteľne posadnutý svojim štúdiom, ak nepracoval, tak chodil po meste a ňúral, čo kde kto vyhodil a mohol by to zúžitkovať pre svoj projekt (kusy betónu, železa, drevené latky a pod). V tejto krajine nič nevyjde nazmar a Sean je asi najlepším príkladom recyklátora. Ak nepracoval a nezháňal materiál, tak stál pred tabuľou a rozmýšľal, robil výpočty a plány. Alebo hral na gitare.

Trénoval po večeroch na blížiace sa koncerty cez víkend. Natali mu vzorne pomáhala a po večeroch s ním spievala nové skladby. Ľuboš na to doteraz rád spomína. :)

Jeden deň sme ho nahovorili, nech sa ide poobede s nami prejsť niekam von. Povedzte, čo to je, keď musí turista zo Slovenska ťahať novozélanďana do vlastnej prírody. Nechal sa nahovoriť a dobre spravil.

Išli sme sa pozrieť na Percyho vodopád pri Wellingtone.  LPP_1019

Pred samotným výstupom cez les nás čakala mini-jaskynka, do ktorej sme chlapcom dali aj čelovky. Jakubko mal trochu strach, tak šiel Maťko prvý.:)

Ako dobre je mať niekedy mladšieho brata, no nie?

K samotnému vodopádu to bola krátka túra, ktorá začínala v parku a končila v lese, teda v buši. Keď sme sa dosýta pokochali a pofotili, cestou dolu sme sa ešte zašli pozrieť na starý Percyho starý mlyn.

LPP_1033LPP_1026

Mysleli sme, že bude pohyblivý, ale zrejme už doslúžil – len tak tam nehybne stál. Seanovi to však nedalo a vyliezol na múrik, aby mlyn trochu rozhýbal. Šlo to ťažko. Zasmiala som sa, že by mal vliezť dnu ako škrečok a rozbehať ho. Som zvyknutá, že ľudia vedia, kedy vtipkujem. Sean to však buď nevedel, alebo bol skutočne taký dobrodruh od kosti. Ešte som sa ani nedosmiala na vlastnom vtipe a už vidím Seana ako pchá svoje telo cez úzke otvory kolesa. Keď dopadol dnu, zadunelo to. S Ľubošom sme neverili vlastným očiam. To hádam nie! No neurobil ani dva kroky a v tom – prásk! Jedna z lopatiek nevydržala a pod váhou nášho milého Seana sa rozbila. Seanova noha zostala zakliesnená v diere. Zostal stáť, a my s Ľubošom sme z hurónskeho smiechu plynulo prešli do dramaticky dvojhlasného óooch.

DSC01386

Chudák mlyn, ktorý sa už nevládal ani hýbať, bol teraz zdevastovaný obrovským deväťdesiatkilovým škrečkom, ktorý bol po dlhšom čase mimo svojho výbehu a nevedel čo so sebou. Našim deťom sme samozrejme oči zakryť nestihli, a Sean popri vyprosťovaní si nohy z kolesa vravel: ”This was a stupid thing. A very stupid thing.” (To nebolo múdre, čo som práve urobil). Keď sa mu podarilo dostať do bezpečia, ešte povzdychol, že miestnemu city council (mestskému úradu) najbližšie bude musieť poslať nejaký donation (príspevok). Rozhodla som sa, že inkriminovanú fotku nezverejním, len tú, kde ešte vysmiaty Sean a spokojný mlyn ruka v ruke netušia blížiace sa katastrofické zblíženie.

Po krásne zakončenom výlete k vodopádu sme zašli ešte na nákup a na pláž. Tam sme si my rozložili svoje vajká na tvrdo a páročky – ako správni slovenskí turisti a dali si sváču. Sean si iba vyzliekol tričko a skočil do vody. Skoro mi ten párok zostal zaseknutý v hrdle. Teplo síce bolo – na slnku, ale tá voda. No brrrr. Bol fakt jediný, kto sa kúpal. Navyše, keď vyšiel z vody von, mal asi tak pätnásť minút na vyschnutie, keďže nDSC01389emal plavky ani náhradné oblečenie. A tak to riešil urýchľovacími technikami, s ktorými som sa stretla prvýkrát až tu – v jeho prevedení. Takže; treba sa dať pekne na predné labky a takto v stojke v piesku sušiť kraťase na tele, až kým neuschnú. Rozhodne zaujímavé.

Z Upper Hutt sme si robili výlety v podstate denne, bez ohľadu na počasie. Jeden z prvých dní sme zašli nakuknúť do Wellingtonského Múzea Tepapa.LPP_0995 Toto múzeum je unikátne jednak v tom, aké je obrovské (má päť poschodí) a tiež v tom, že je zdarma. Áno, normálne zdarma. A že sa tam teda nenudíte, za to vám ručím. Všetko je krásne poprepájané, vysvetlené, pohyblivé, blikajúce, samé tlačítka, divné zvuky a čisté vécka. Nečudo, že tam bolo množstvo maloletých návštevníkov. Pre deti tam mali špeciálne oddelenie. Chlapci mali možnosť v mini domčeku zažiť silu zemetrasenia, odkiaľ Maťko skoro s plačom ušiel, vyjašili sa v obrovskom veľrybom srdci (viď obrázok dole), vyskúšali si mikroskopy a generovanie elektrickej energie vlastnými rúčkami. LPP_0998Pri jednej atrakcii – obrovskom bábätku, ktorému sme mohli pákami vytvoriť na tvári najrôznejšie grimasy – sme nečakane stretli dvojicu Čechov s malou dcérkou. Po krátkej konverzácii sme sa dozvedeli, že Jirka a Petra sa plavia okolo Zélandu loďou a vôbec tu nie sú prvý krát. Po krátkej debate nás Jirka pozval dokonca na palubu a naše oči zablikali ako semafory. Jasnéé! Veľmi nás to potešilo, bolo príjemné stretnúť niekoho z našich končín a rozlúčili sme sa  stým, že akonáhle skončíme woofovanie v Rabbit Hole, ozveme sa.

Náš najdlhší výlet bol na konci týždňa, kedy sme sa rozhodli zájsť naším Edom až na samý južný cíp severného ostrova, aby sme si pozreli maják – Cape Pallisander a prípadne nejaké tulene, ktoré by sa tam mali zdržiavať.

LPP_1208Po ceste sme stihli ešte kratšiu túru k známym Putangirua Pinnacles, ktoré tvoria vysoké zvetrané skaly a vyzerajú ako zámky a veže z rozprávky. Cestu k nim nebolo jednoduché nájsť. Mnohí turisti ich dokonca ani nenašli a túru napokon vzdali. My sme však mali dvoch bystrozrakých pomocníkov. Ako zabaviť dieťa na túre, keď ho „bolia nôžky“? No predsa: „Kto prvý nájde turistickú značku!“ :)

A hľadali a hľadali.

LPP_1213Po náročnej túre a hľadaní samotných Pinnacles sme si dali jabĺčkovú odmenu a hor sa autom čím skôr k majáku na juhu.

Cesta sa zdala byť nekonečná, a čím viac sme sa blížili, tým väčšmi sme mali pocit ako na konca sveta. Veľmi mi to pripomínalo naše výlety na Islande.

Už sme boli takmer tam, keď sme v diaľke zbadali prvé tulene. Ležali pohodené všade možne – ako vyhodené figúrky na šachovnici – tu na skale, tu v tráve, spali i nespali, nehybne ležali, či len dvíhali hlavy.

DSC01462Zastavili sme a bežali sa k nim pozrieť zblízka. Niektoré, tie menšie, si nás skoro nevšímali. No veľké samce boli ostražité, hneď vztýčili hlavy a niektoré cerili na nás zubiská- rozhodne im naša prítomnosť nevoňala. K týmto starším sme sa preto radšej veľmi nepribližovali. Našťastie v tráve ležalo jedno mláďa, ktoré buď ešte s ľuďmi veľa skúseností nemalo, alebo sa jednoducho túžilo dostať na titulku.

LPP_1241

Deti utekali do auta, vlastne poslala som ich tam ja, lebo sa k tým tuleňom približovali ako k mačiatkam. Vycerené zubáky ich presvedčili, aby na nás radšej počkali v útrobách nášho Eda.

Náš tatino mal aspoň dosť času vyváľať sa v tráve so svojím milovaným objektívom.

Keď sa spolu dosýta vyšantili, pobrali sme sa späť k autu. Tam na nás už čakali naše dva “tuleníky”.DSC01473

 

Začínalo sa stmievať a nás ešte čakal jeden cieľ – Cape Pallisander.

Čakal nás na samom konci ostrova a dalo sa k nemu i vyliezť hore. Vyšľapanie týchto ozaj strmých schodov nám v silnom vetre dalo celkom pekne zabrať.

Ale ten výhľad.

LPP_1257LPP_1262

Tatinovi však nestačilo vidieť prázdne more a pobrežie, hoci z peknej výšky. Chýbal mu v zábere jednoducho samotný maják. A tak ešte potrénoval mamine slabé srdce, keď sa vybral štverať aj s foťákom na skaly, aby do záberu vtesnal pekne všetko čo bolo treba.

Pri majáku bolo miesta málo, hračiek tiež, zato miest bez zábradlia dosť. A tak mamka mala čo robiť, aby usledovala dvoch plnokrvníkov cválajúcich sem a tam a pritom sa ešte stihla nervovať myšlienkami, že Ľuboš sa zase štverá kam nemá a ktovie čo všetko sa môže stať. Ja mám predstavivosť dobrú.

Niekoľko minút sme strávili naháňaním sa okolo majáku sem a tam. A ešte tam. Ale hlavne sem.

Avšak chlapci, keď zbadali tatíka, len pozerajú, oči vyvalené. A potom im vysvetli, že nie, vyššie sa ísť nesmie. Nie, tam môžu len ovce…. a fotografi.

A náš tatino teda nie je žiadna ovca.

LPP_1293