LPP_9802

Ešte by počas pobytu v Touranga sme stihli jeden krásny výlet počas nášho „voľného dňa“ u Stacey.

Priamo v meste pri pláži bol kopec, ktorý všetci volali Mount a z ktorého boli prekrásne výhľady na mesto, pláže a polostrovy.

Drobcom sa nápad liezť na nejakú horu veľmi nepozdával a demonštratívne sa hádzali o zem, takže začiatok túry bol pomerne zdĺhavý. Ale to nič, my máme času dosť, sme na dovolenke. Zakaždým sme pokojne počkali, až vstanú sami. :)

LPP_9831
Slnko nám pieklo do tváre a šľapalo sa nám ťažko. Najmä tým menším. Najmenšiemu sa šľapalo najlepšie :)

Odmenou pre nás bol nielen samotný vrchol a jeho výhľady, ale celá cesta, ktorá sa vinula okolo hory ako špirála. Vidieť sme tak mohli celú krajinu, zo všetkých strán.

 

 

LPP_9824Celú cestu nás sprevádzal vtáčik Tui.

Lietal okolo nás a skákal na kríčky.

Jakubko vravel, že nám ukazuje cestu a povzbudzuje nás, aby sme to nevzdávali.

Výhľady boli neskutočné – najmä na more všade vôkol. Chlapci si to však nevedeli vychutnať ako my dvaja. Jakubkovi sme sľúbili keksík, aby mal motiváciu ísť stále vpred. Maťko sa hore nielen nechal vyniesť, ale ešte aj schrúmal motivačnú odmenu.

LPP_9853LPP_9843

Cestou nadol zase pre zmenu zaspal a keďže sme nemali sebou žiaden nosič (čo som si ešte dlho vyčítala), niesla som ho opäť na rukách.

LPP_9881

Dali sme ho opatrne do auta a vedela som, že za toto potrebujem odmenu aj ja. Ideálne v podobe obrovskej porcie zmrzliny.

Dva kopčeky stoja 4,50, tak sme si dali dvakrát a podelili sme sa o ne traja. Famózna bola.

Domov sme sa vtedy vrátili unavení a krásne červení.

Bol to jeden z najteplejších dní, aké sme tu doteraz mali. Teraz v Rotorua nám len leje a leje.

Tatino sa postaral o rodinu ako sa patrí. Keď sme opustili Stacey, do hodinky sme mali objednaný nocľah na dve noci v mládežníckom hosteli v meste Rotorua. Súkromie nám padlo veľmi vhod. Dali nám „family“  izbu, každý mal vlastné miesto na spanie. Izba bola maličká, ale za to čistá a útulná, čo bola príjemná zmena.

Do hostela sme dorazili podvečer, a tak sme sa vybrali na krátku prechádzku mestom, hoci aj v daždi. Keďže tu pomerne dosť často prší, majú tu centrá vymyslené šikovne. Všetky ulice tvoria malé obchodíky, banky či prevádzky a sú komplet zastrešené; po celom meste sa dá prechádzať bez toho, aby ste zmokli. Skvelá alternatíva voči obchodným centrám, aké sú u nás.

Obchody sa zatvárajú zväčša o piatej poobede. Po tejto hodine je mesto takmer ľudoprázdne, pretože každý zväčša býva mimo mesta, paneláky tu neexistujú. Nám to nevadilo, deti behali po uliciach a my sme obzerali výklady alebo čítali najrôznejšie oznamy a reklamy. V tom nás prekvapil hlúčik ľudí na chodníku pred jedným z výkladov. Bola to galéria. Prišli sme bližšie. Keď sme nazreli dnu, neverili sme vlastným očiam. Bola tam celá kopa ľudí. Normálne to tam žilo. Všetci živo diskutovali, smiali sa. Žeby tu boli schovaní všetci obyvatelia mesta?

DSC00990

Stáli sme tam pred vchodom vo vetrovkách a s ruksakom na chrbte a váhali sme, či vojsť, či nie. Očividne šlo o vernisáž – každý totižto niečo konzumoval a pil. No…dieru sme veru nevystáli.

Maorčania nás v momente veselými gestami volali dnu a začali nám núkať občerstvenie.

Boli tam syry, salámy, bagety, najrôznejšie jednohubky, ovocie, víno, pivo, džúsy. Našťastie sme odolali, večerali sme pred odchodom von. Teda, okrem Jakubka. Ten sa večere nedotkol – ako vždy. Ten keď tu zbadal tie jednohubky, vypleštil oči ako Homer Simpson na donutky a odvtedy sa od bufetového stola nepohol. Maorčan, ktorý robil hostesa, sa na ňom zabával a nosil mu ďalšie jedlo a džúsiky. Vedeli sme, že jeho pusinka je práve v „nebíčku“ a nechceli sme mu to kaziť.

DSC00989

Posunuli sme sa radšej k hosteske s vínom a pivom. Potom sme si vyhliadli maliarku a dôležito diskutovali o jej umení. Autorka práve ukončila štúdium a  bola to jej prvá vernisáž. Veľmi sa tešila, že sa nám jej kresby páčia.

Modelmi jej stáli maorské ženy a muži s tradičným maorským tetovaním. (na obrázku vedľa je maorská žena a nad ňou jej podobizeň od autorky)

Maorské ženy si môžu potetovať iba pery a bradu, muži celú tvár. Aj medzi návštevníkmi bolo množstvo takto ozdobených ľudí.

Myslím, že my sme tam boli svojim výzorom ako päsť na oko. Nikomu to však neprekážalo, všetci boli priateľskí a stále k nám chodili aby zistili, či určite máme čo piť a čo jesť. Slovák má pocit, že buď sa mu sníva alebo tu niečo nesedí.

Snažili sme sa urobiť pár serióznych fotiek pre blog, ale nevadí, nie vždy sa to dá. Ak si na fotke v pozadí všimnete toho hladného chlapca bez rodičov s plnými ústami jedla, tak ten je náš.

Na fotke naľavo je slovenský turista s pivom, dole hladné slovenské dieťa s kolieskom salámy v ústach a na rukách tzv “bežné dieťa” s vyplazeným jazykom. Fotku robila vysmiata turistka s vínom v druhej ruke.

DSC00988DSC00984

Do hostela sme sa vracali opäť po vyprázdnených uliciach a nestretli sme ani živáčika. Naďabiť na takúto akciu … to sa ozaj môže stať iba nám.

 

Na strave sa snažíme šetriť aspoň v tom zmysle, že si varíme sami, ak sa dá. No niekedy to buď celkom nevyjde, alebo sa pritrafí niečo, čomu sa odolať jednoducho nedá. Počas jednej takejto presúvačky sme sa rozhodli dať si teplú polievku v jednom malom milom bistre a nečakane sme dostali aj niečo navyše. Pani ponúkala turistom možnosť vyskúšať si Hobbitie kostými a urobiť si zopár fotiek na pamiatku. Kým nám teta pripravovala domácu polievočku, súkali sme na prekvapené deti oblečenie divných tvarov a obrovských rozmerov a trpasličie ušiská, a v duchu sme sa na nich pri tom smiali. Nato sme sa vyparádili i my a divadlo sa mohlo začať.

LPP_0009 LPP_0003

Ha. A môžeme sa celý rok v Pezinku chvastať, že sme boli v Hobbitone a nestálo nás to vôbec nič. (Pozn.: Hobbiton je mestečko v ktorom sa natáčal Pán prsteňov a navštevujú ho turisti z celého sveta. Túry trvajú dve hodiny a našu rodinu by to vyšlo na krásnych 300 NZD).

LPP_9975LPP_0001

Myslím, že ani jeden z drobcov pri fotení nechápal, o čo tu ide. No rekvizitky – fajka a čajník ich zaujali natoľko, že máme normálne hobbitovské fotky bez plaču a zachmúrených tvári. Tie prišli až neskôr, pri jedení polievok J Ale to už je iný príbeh. To budem písať až do blogu www.zufalirodičianacestach.sk

V Rotorue majú aj pekné detské ihriská. To, že prší, deťom nevysvetlíš. Strávili sme tam asi hodinu. Rodičia samozrejme pod stromom a deti všade okolo. Na hojdačkách, šmýkľavkách, preliezačkách. No dobre. Šups do auta a ideme sa zohriať. Dážď je nekončiaci a zabaviť deti v pidi izbe na hosteli vskutku nemožné. A tak jasná voľba padla na termálne kúpalisko – Polynesian Spa. Z hostela sme využili zľavu 10%, deti boli zadarmo, úplná paráda.

DSC_2336-2 DSC_2326-2

Neverili by ste, ako nám bolo dobre po tak dlhom čase bez sprchy (no mala som dve odkedy sme prileteli) a bez vane, uvelebiť sa do teplého bazéna. Martinko sa nahlas smial, aký bol šťastný. A neprestal sa smiať až kým sme neodišli. Doma sme sa zvykli kúpať často a ani sme si neuvedomili ako nám to chýba.

Detský bazén bol síce bez strechy, ale to nevadí. Akosi sme si už na ten dážď zvykli či čo.

Po poriadnej „kúpačke“ sme šli na hostel a spali ako bábätká.

Ráno sme sa pobalili, a keďže bolo odrazu krásne, zašli sme aj do parku vedľa hostela s vyvierajúcimi termálnymi prameňmi a detskými ihriskom, ktoré sme doteraz kvôli dažďu obchádzali.

LPP_0239 LPP_0127

DSC01003Dobre, že sme zašli. Mali tam normálne zastrešené bazény na nohy s termálnou vodou.

Najprv sme sa vyjašili na ihrisku a potom sme sedeli ako babky pred sámoškou a klebetili s nohami vo vode. V tom prišiel mladý muž, prisadol si k nám a prihovoril sa nám plynulou češtinou.

Martin bol zcestovaný mladý muž a Nový Zéland bol pre neho rozhodne najkrajšou krajinou pre život a prácu. Obdivoval, ako dokážeme cestovať s malými deťmi a ponúkol sa, že nám poukazuje na mape, na ktoré miesta sa oplatí zájsť, keďže toho pochodil už veľa.

DSC_2343b-2

Keď sme si pozapisovali všetko, utrúsila som poznámku smerujúcu na Ľuboša, že by sa i nám zišiel takýto kempingový atlas Nového Zélandu. Ľuboš ani zareagovať nestihol a už sme dostali atlas od Martina do daru. Chlapcom dal ešte aj jabĺčka, čo mal vo vrecku. Veľmi milý chlapík. Poprosili sme ho teda aspoň o venovanie a kontakt na neho. Určite patrí medzi ľudí, ktorí nám vniesli do našej veľkej cesty trochu nového svetla. A s každým takýmto maličkým svetlom som si istejšia, že sa nestratíme, lebo na dobrých ľudí natrafíme.

DSC01007

Ďakujeme, Martin, bolo to veľmi príjemné stretnutie. Na tvojich ďalších cestách Ti želáme všetko dobré !   :)